V obydlí žije horár Martin Hunčík so svojou manželkou Vierou. Susedia i miestni lesní robotníci volajú pani Vieru Hájnikova žena. Jednak im určite zaimponovala básnická skladba slovenského velikána Pavla Országha-Hviezdoslava, ale tiež sa im páči zhovorčivosť
a priateľská povaha pani Hunčíkovej. Manželia sú už spolu vyše tridsať rokov.
Jedného pekného rána som stál s horárom Hunčíkom na nádvorí pred domom v priateľskom rozhovore. Ukazoval mi neďalekú drevenú koniareň i okolité lesy, ktoré sa podobali nekonečnému zelenému moru. Hmla, čo doteraz vládla okoliu, stekala kdesi do doliny. Cez vrcholce smrekov preblesklo slnko. Vtom vyšla na priedomie aj pani Viera. Pozývala nás dovnútra.
Na začiatku bola uniforma
Hostiteľka nás usadila v priestrannej obývačke. Na stenách viseli farebné obrazy s prírodnými motívmi, v policiach sekretára svietili naukladané knihy. Pán Hunčík mi, akože inak, hneď začerstva porozprával o svojich horárskych začiatkoch:
"Viete, odmalička som mal rád prírodu, žil som s ňou. A páčila sa mi aj lesnícka uniforma. To jednoducho nebola akákoľvek uniforma, to bola uniforma polesného, a to bol vždy niekto, rešpektovali ho."
A tak vychodil Lesnícku majstrovskú školu v Kokave nad Rimavicou. V roku 1970, keď mal už po vojenčine, prišiel bývať aj so svojou ženou do horárne. Ani pani Viera nemala k horáreniu ďaleko. Ako mi prezradila, jej starý otec Justín Tarana tu bol za prvej Československej republiky grófskym hájnikom. Ukázala mi aj jeho fotografiu. Bol na nej vyobrazený človek s bohatými bajúzmi, aké v tej dobe asi boli v móde.
Pán Hunčík začínal svoju prax ako adjunkt u Jána Kurku z Krásna nad Kysucou. Od roku 1969 mal na starosti polesie Rakovka, ktoré patrilo pod Lesný závod Krásno nad Kysucou. V roku 1974, vtedy polesia rušili a vznikali lesné správy, prestal byť polesným a stal sa horárom. Teraz je zamestnancom Lesnej správy Povina, odštepný závod Krásno nad Kysucou, ktorá je jediná na dolných Kysuciach.
Skice a obrazy
Keďže pán Hunčík mal odmalička vzťah k umeniu, začal sa venovať kresbe, maľbe, drevorezu i hudbe. Počas pôsobenia v Lesnom závode Krásno nad Kysucou popri zamestnaní absolvoval cyklus maľby a grafiky na Ľudovej škole umenia v Žiline, a to najskôr u akademického maliara Zdenka Horeckého, potom u Mojmíra Vlkolačka a Juraja Šútovského. Rád si na nich spomína, aj na predchádzajúcich svojich pedagógov - na učiteľa kreslenia Jakuba Poláčka a na slovenčinárku Emíliu Laukovú, ktorá u neho vypestovala lásku ku knihám, k literatúre.
"Príroda ma priťahovala, a tak som ju začal zobrazovať v podobe akvarelu, pastelu, olejomaľby i tempery," hovorí pán Hunčík. "Tieto techniky sa dajú striedať, človek má možnosť vybrať si podľa zobrazovaného výjavu, ktorú zo spomínaných techník použije."
Do prírody chodieva so svojím psom Brokom, vraj aby mu bolo veselšie. Kedysi si so sebou nosil ako každý iný horár flintu, ba vlastne tých strelných zbraní mal viac, no časom ich popredal, teraz nemá žiadnu. Sám sa vyznal z toho, že nerád zabíjal zver, bolo mu jej ľúto, chcel, aby žila. A tak si namiesto pušky nosí do hory skicár a ceruzy. Spraví niekoľko skíc, ktoré sú akýmisi prvotnými návrhmi na obrazy. Takéto bývajú poľovačky bez zbraní, veď sa o nich dosť často píše i hovorí, takže ochodnický horár ani v tejto oblasti nie je osamotený. A domov si nanosí ulovenej zveri, koľko len chce, koľko siluet či obrazových torz zachytí jeho citlivá ruka.
"Keď som začal maľovať, mojím prvým kritikom sa stala manželka," vyznáva sa zo svojich spomienok. "Pamätám si, že som kreslil vtedy Jánošíka, bol to odjakživa slovenský hrdina, vzor na zobrazenie, nuž a ona mi hovorila, čo nám spravené dobre a čo zle."
Pritom obrazy, ktoré pán Hunčík namaľoval - napríklad Jeleň v ruji, Muflóny, Srnec, Rys a ďalšie, neboli určené na predaj, maliar si ich vytváral pre vlastné potešenie. Niektoré daroval, iné sa stali súčasťou vnútornej výzdoby horárne.
Ateliér a príroda
Pán Hunčík mi medzi rečou prezradil, že má na poschodí zriadený ateliér a v ňom vybudovanú knižnicu. Rozhodli sme sa, že sa tam pôjdeme pozrieť. Hore sme sa pustili po drevených schodoch. Horár mi cestou vysvetľoval, že stavba už má svoje roky, dokonca v nej už aj horelo, lebo tie schody sú drevené aj trámy na strope, nuž a komín sa stal rokmi nebezpečným, je nefunkčný, bol viackrát opravovaný, ale to treba asi na ňom a na ostatných zariadeniach spraviť generálku. O chvíľu sme sa však už ponorili do ticha izby, ktorá bola naplnená najrozličnejším materiálom. Na stoloch ležali kresliace pomôcky, bolo tu i drevo, vysušené a pripravené na umelecké spracovanie. Oproti dverám sa nachádzalo okno, cez ktoré prenikalo ranné svetlo. Inak okolo celej miestnosti sa až takmer k povale týčili drevené police. V radoch ako vojaci v nich stáli knihy najrozličnejších žánrov, ale najmä z oblasti histórie a sci-fi. Boli tu tiež staré knihy, napríklad zo slovenskej edície STOPY, českú literatúru zastupoval nezabudnuteľný KARAVAN. Ako mi pán Hunčík prezradil, v tejto súkromnej knižnici sa nachádzalo okolo šesť tisíc knižných jednotiek.
"Ja som vlastne nielen čitateľom, ale zároveň aj zberateľom kníh," usmieva sa pán Hunčík. "Som presvedčený o tom, že v každej knižke sa nájde niečo dobré, s čím sa je hodno stretnúť, a aj preto mám rád knihy."
Potom mi už ukázal svoje obrazy - väčšinou kresby ceruzkou a perokresby. Sú z prírodného prostredia - obrázky zvierat, ale pán Hunčík rád vytvára vlastné poňatie erbov a zaujímajú ho tiež zrúcaniny hradov. A tak ma horár a maliar v jednej osobe oboznamuje s tajomstvom svojho ateliéru a rozpráva mi, ako sa vždy na dve - tri hodinky vytratí po práci z domu, aby sa celou dušou ponoril do prírody.
Vedľa neho cupká jeho verný pes. Maliar vyhľadáva typické priestranstvá na zobrazenie - raz sú to hlboké lesy, inokedy zasa malebné rúbane, kde možno zver najskôr stretnúť. Niekedy ho nohy zavedú až na Beľajky či Petránky alebo dokonca na Jánošíkove prahy a do známej poľovníckej chaty na Holi. Všade je čarovná príroda, ktorá sa prihovára, no môže jej rozumieť len človek, ktorý je na ňu naladený, taký, čo má citlivé srdce schopné zachytiť i najjemnejšie impulzy, vlny, aby mohol do seba nasať tú správnu atmosféru, to správne chvenie a položiť ich na papier. A tak vznikajú obrázky plné spontánnosti a nedotknuteľnosti, na ktorých je zobrazená skutočná nálada prírody so všetkými svojimi tajomstvami a odvekými zákonitosťami. Pre horára Martina Hunčíka sa príroda stala nielen priestorom na celoživotné zamestnanecké uplatnenie, ale aj neopakovateľným inšpiračným zdrojom.
