Aj nedávno sme sa vybrali do blízkej osady, svietilo slnko a vzduch bol ako vyleštené sklo, ukazujú to v reklame, tie kadejaké čistiace prostriedky; osada, ktorú spomínam, bola zakvačená do svahu nad našou dedinou. Asi po hodinke cesty lesom, kde rastú najmä suchohríby, sme prišli k prvému domu, nízkej drevenici s bielymi oknami. V osade už nikto nežije, chodia tu len potomkovia osadníkov a chalupári z Karvinej i zo Žiliny. Nuž a stretli sme tetku Kacabajku, nevieme, či sa tak naozaj volá, alebo je to len jej prezývka, ale narodila sa v osade, ba tu aj prežila detstvo, nuž oblasť dôverne pozná. Povedala, že išla skontrolovať dom, či doň nevliezli zlodeji, a chystá sa naspäť do dediny. Pýtali sme sa jej, prečo v chalupe neprespí, veď je na dôchodku a nemusí sa ponáhľať, no ona na to, že by aj prespala, ale sama by sa cez noc bála. V starých chalupách vraj strašieva.
Pri našej návšteve si zaspomínala na časy, keď sa nasťahovali do domu, ktorý si rodičia postavili v dedine. Bola ešte len malé dievčatko. A vtedy prišiel do ich dediny, ležiacej neďaleko mesta, aj nový učiteľ. Keďže bolo treba narýchlo zohnať ubytovanie, richtár sa rozhodol, že ho uloží v jednom dome na okraji dediny. Hovorilo sa, že v tom dome straší. Učiteľ o strašení nevedel nič a richtár sa mu ani nepochváli. V novom bydle si zakúril, uvaril si čaj a keď sa zotmelo, rozhodol sa, že si pôjde skôr ľahnúť, aby mohol čerstvý vstávať. Zhasne svetlo, uloží sa do postele, Ešte mu hlavou prebleskujú kadejaké myšlienky, no zrak mu napokon zatiahne spánok. A tak sníval, kým ho nezobudil buchot. Počúva - voľakde vŕzga dlážka. Zdá sa mu, že na povale. Niekto tam chodí. Vŕzganie prestalo, ozval sa šuchot. Môžu to byť myši alebo mačka, rozmýšľa učiteľ. V izbe zrazu zaduje prazvláštny vánok, z kútov sa ozýva šepot. Počuť tikanie veľkých hodín. Učiteľ sa zľakne. Zažne lampu. Všetko ustane, len ten vánok ďalej prúdi do izby. Svetlo z ničoho nič zhasne. Opäť počuť čudné šepoty, tikajú hodiny-pondusovky. V izbe sa pohybujú matné tiene. Sú všade, hýbu sa a akoby mali ruky i nohy. To už učiteľovi načisto vstávali vlasy dupkom. Vyletel z domu a zastavil sa až u richtára. U neho aj prespal. A ten dom, o ktorom je príbeh, ešte vždy stojí, len už je pred ním drevený kríž. Vztýčili ho v záhrade a vtedy vraj v chalupe prestalo konečne mátať.
