A nečakaj, že ti ja s otcom pomôžeme. Prac sa s tým panghartom kade ľahšie," zasipela matka, keď sanitka priviezla Jolanu domov s malým Markom. "Mamička, prosím vás, nechajte nás tu, kým si nenájdem nejaký podnájom," so slzami v očiach prosila dcéra matku. Tá však očividne nemala záujem o ňu ani o dieťa - svojho vnuka. "Si prespanka. Celá dedina sa bude na teba pozerať a prstom ukazovať. A čo ja a tvoj otec? Na nás si nemyslela, keď si liezla do postele s tým ženáčom?"
Prešlo už osemnásť rokov odvtedy, čo odišla z domova. No stále jej v ušiach znejú matkine slová. Pamätá si na ten deň presne. Sanitka ju odviezla späť do mesta. Útočisko našla u kamarátky, ktorá robila vo fabrike a mala jednoizbový byt. Rozhodla sa, že sa len tak ľahko nepoddá osudu. Od Františka, Markovho otca, toho veľa čakať nemohla. Vlastne vôbec nič. Vzápätí, ako mu oznámila, že je tehotná, našiel si prácu v inom meste a odsťahoval sa tam aj so ženou. Častokrát rozmýšľala, ako mohla pre syna nájsť takého otca. Keď sa s ním zoznámila, nevedela, že už dal slovo inej. Bol inžinier, vysoký, fešák. Častokrát chodieval do reštaurácie, kde pracovala ako čašníčka. Stalo sa "to" iba raz, keď ju pozval do baru. Tancovali, on jej nalieval šampanské a jej sa zdal nádherný celý svet. Doma mala prísnych rodičov. Bola jedinou dcérou, dbali na jej slušnú výchovu. Nikdy predtým nemala chlapca, František bol jej prvým mužom v živote. Keď ráno vychádzala z hotelovej izby, cítila sa hrozne. V hlave jej šumelo, potom si spomenula na noc. Takmer odpadla. Čo len povie rodičom, kde bola? Určite to na nej zbadajú. A čo v robote? Čo povie kamarátkam? Zdalo sa jej, že už nemôže žiť ako predtým. František sa ukázal za tri dni. Priniesol jej červenú ružu a pozval ju na drink. Vstúpila jej červeň do líc, nevedela, čo hovoriť. "Naši by ťa radi videli," dostala zo seba, keď jej navrhol, aby si noc v hoteli zopakovali. Neveriacky na ňu pozrel. "Vari si im o mne nepovedala?" opýtal sa zlostne. "Musela som vyjsť s pravdou von. Vieš, vtedy, keď som nebola v noci doma," snažila sa mu vysvetliť situáciu. "Ty si sa asi zbláznila. Veď ja mám doma ženu," odvrkol a už ho nebolo. Takmer sa jej zrútil svet. Nevedela, čo ďalej. Keď zistila, že je tehotná, chcela skončiť so životom. Napokon si však povedala, že dieťa za nič nemôže. O Ferovi sa neskôr dozvedela, že je ženatý už päť rokov, no so ženou deti nemajú. Zatelefonovala mu do práce a oznámila mu, že bude otcom. Vynadal jej a zavesil. Rodičom zvestovala pravdu. Povedali jej, že pangharta doma nechcú...
Marek bol zlaté dieťa, dokončila si pri ňom večernú školu, našla si dobré miesto v hoteli a byt. Roky leteli. Z jej synčeka vyrástol mládenec. Zdalo sa, že osud sa zvrtol a otočil sa ku nim tou lepšou stranou. Potom zistila, že má na prsníku hrčku. Diagnóza bola neúprosná. Rakovina. Keď išla na operáciu, Marek nástojil, že pôjde s ňou. Našiel si podnájom, kde chodieval prespať, cez deň sedel pri jej posteli. Nádor našťastie nebol zhubný, lekári ju utešovali, že všetko dobre dopadne. Prišiel deň operácie. Ani nevie, ako sa jej oči zatvorili. Snívalo sa jej o všeličom. Zrazu začula hlas svojho syna: "Pane Bože, urobím pre teba, čo budeš chcieť a čo bude v mojich silách, len jej pomôž." Otvorila oči. Na stoličke sedel jej Marek a držal ju za ruku. Z očí sa jej rinuli slzy. Spomenula si na matku, ktorá ju nahovárala na potrat. "Bože, ďakujem ti, že som sa vtedy rozhodla inak. Dnes by tu pri mne nesedelo moje zlaté dieťa," pomyslela si. O pár dní spolu ruka v ruke opúšťali nemocnicu. Z okien im veselo kývali lekári a sestričky.
