Napriek ťažkým životným podmienkam v minulosti hudba a piesne vždy sprevádzali život ľudí. Historické korene dychovky siahajú do 17. storočia, až k vojenskej hudbe tureckých janičiarov. Slávnu dychovú hudbu Neslušanku založili už v roku 1917. Od roku 1945 ju vedie dnes 82-ročný hrajúci kapelník Ignác Hrubý.
Kto vašu kapelu založil?
Do konca 1. svetovej vojny dychovky v Nesluši nebolo. Môj otec sa naučil hrať na rôzne hudobné nástroje, keď slúžil ako vojak na Morave. Po návrate domov dal dokopy partiu mládencov. Kúpili si nástroje, všetkých naučil na ne hrať a stal sa ich kapelníkom. Keď som začal chodiť do školy, už to bola dobrá dychovečka. Po otcovi som získal hudobné vlohy aj ja a môj brat. Už ako 10-ročný som hrával spolužiakom na krídlovku do pochodu. Neskôr som sa vyučil za zámočníka a spravil si dvojročný dirigentský kurz druhého stupňa.
Kedy ste prevzali vedenie kapely?
Keď som narukoval na vojnu, prihlásil som sa do vojenskej dychovky. Tam som sa veľa priučil. Po vojenčine mi otec žezlo odovzdal. On sám hrával až do svojich osemdesiatich rokov. Spolu so mnou v kapele pôsobil aj môj starší brat Martin. On už prestal, ja sa tomu venujem dodnes. Mnohí členovia sa u nás vystriedali, niektorí odišli do iných kapiel. Vždy nás bolo okolo dvanásť, nejaký čas dokonca až dvadsaťpäť, teraz sme osemnásti. Z toho polovica sú slobodní mládenci, najmladší má pätnásť rokov. Terajší členovia sú všetko moji žiaci. Máme trúbku Bas, klarinet B, klarinet Es, trúbku Es, trúbku B, krídlovku, tubu B, barytón, lesný roh, trombón, malý bubon, veľký bubon a činely. Mne poslednú dobu nejako slabne dych, tak hrám na tenor trúbku. Okrem toho máme aj speváka a speváčku.
Popri zamestnaní ste vraj založili aj hudobnú školu v Kysuckom Novom Meste...
Áno, bol som prvým z jej učiteľov. Päťdesiat rokov už úspešne funguje. V podniku som robil kontrolóra a popri tom som učil hru na harmoniku a dychové nástroje. Okrem toho som v kostole hrával na organe. Keď sa to však komunisti dozvedeli, dovolili mi učiť len externe pár hodín do týždňa. Doma bolo vždy kopu roboty na roliach a okolo statku a popri tom som ešte stihol viesť kapelu.
Pri akých príležitostiach ste hrávali?
Prv dychovky inde nablízku neboli, tak aj z okolitých dedín vždy len nás pozývali. Hrávali sme na svadbách, na tanečných zábavách i v pohrebných sprievodoch. Na fašiangy sme pochovávali basu, lúčili sa s regrútmi, nechýbali sme ani pri váľaní májov. Cez veľké sviatky sme hrávali aj v kostole. Za minulého režimu bol o túto hudbu veľký záujem. Ľudia si dychovku vážili, nezaobišla sa bez nás žiadna oslava či prvomájový sprievod. Nejednu noc sme veru hrali až do rána, ale zarobiť sa na tom veľmi nedalo. Prepravovali sme sa ako prišlo, pešo, motorkami, autobusmi. Najhoršie bolo, keď sme na Nový rok po celej dedine chodili, v mrazoch sme si nástroje museli aj liehom vylievať, aby nezmrzli. Každoročne sme sa s ostatnými kapelami zúčastňovali súťaží. Získali sme aj viaceré pekné ocenenia.
Čo hovoríte na dnešnú hudbu?
Dychovky počúvam aj v rádiu, mám rád aj moderné pesničky, no niektoré sú pre mňa moc zdivočené. Ale vytrvalo cvičiť sa dnešným mladým akosi nechce. Je to únavné, treba mať veľkú trpezlivosť a vložiť do hry celé srdce. Ľahšie je pustiť si kazetu, to je pravda.
Máte v rodine nasledovníkov?
Mám. Dve moje dcéry učia na hudobných školách spev a klavír, zaťovia hrajú na lesný roh. Jeden vnuk učí na konzervatóriu kontrabas a druhý na hudobnej škole hru na priečnu flautu. Pred štyrmi rokmi mi žena zomrela, a tak si koľkokrát doma zahrám aj sám, len tak pre radosť. Robil som štyridsaťosem rokov u nás organistu aj teraz občas zastúpim. Prsty mi však neslúžia ako kedysi, ruky mám presilené, tŕpnu mi. Ale hudba je moje potešenie a dychovka moja veľká láska. Nemal som to jednoduché, všeličo som postúpil. Už by som to rád aj niekomu prenechal, no nik sa zatiaľ tejto zodpovednej úlohy nechce ujať.
