Ak mali slov viac, jeho spoločník mohol byť spokojný s nadľudským výkonom, keď ho primäl takto košato odpovedať. Aj napriek tomu nemal o dievčatá núdzu. Motali sa okolo neho mladučké šestnástky aj dievky nad dvadsať. Matúš mal pred vojnou a za sebou zo štyri známosti. Rodina si jeho striedanie dievčat žartovne vysvetľovala tak, že je typ, ktorý v nich vzbudzuje materinský pud o niekoho sa starať. Kamarátok mal oveľa viac a vždy len čakali, kedy tú-ktorú povýši na svoje dievča. Takmer vždy to však bol neznámy objav z ďalšieho okolia, kde nemala mamina "informačná kancelária" taký veľký dosah.
Tak tomu bolo aj s tým posledným. Celá rodina tušila, že na obzore je niečo nové, nikto však nevedel, kto to je. Matka márne pátrala, vyzvedala. Bola naučená, že starší, už ženatý syn Andrej, jej vždy všetko vyrozprával. Bol však úplne iná povaha. V škole ho volali reportér, a to veľa napovedá. Matúš mal mnoho záľub. Tou poslednou boli amatérske rádiostanice. Horko-ťažko sa dozvedeli, že prostredníctvom nich sa zoznámil s partiou mladých ľudí, ktorí občas u niekoho zorganizovali posedenie, aby sa nielen počuli, ale aj videli. No a tam sa Matúš zoznámil so svojou nádejnou novou láskou. "Tak aspoň povedz, ako sa volá. Čo robia jej rodičia? Kde chodí do školy? Alebo už robí?" zahrnula ho mama otázkami, keď na povrch presiakli prvé informácie. "Niečo robí," odbil ju Matúš typickou stručnou odpoveďou. "To je všetko, čo mi povieš?" Mama sa ho vypytovala s úsmevom. Prirodzená obava matky o dieťa sa dostavila, no zatiaľ išlo len o začínajúcu známosť, takže nebola až taká intenzívna. Prešlo však pár mesiacov a Matúš bol stále menej doma. Prichádzal neskoro v noci, stalo sa, že až ráno. Vtedy rodičia zbystrili pozornosť a sem-tam prehodili slovo aj pred synom a nevestou, ktorí bývali takmer 500 km ďaleko. "Nepozdáva sa mi to. Je to celé také divné. Nič nehovorí, nikto ju zatiaľ nevidel, nevieme, čo je zač. Ale býva v takej pochybnej štvrti a ešte sa okolo nej motá aj jej bývalý priateľ. Tak neviem, či chodí s dvomi alebo ako to máme chápať," už so strachom hovorila matka do telefónu, keď hovorila s Andrejom. "Skús sa s ním porozprávať ty. Na teba predsa len dá," požiadala ho. Andrej skutočne s bratom prehovoril. Zavolal domov, a keď mu ho matka dala k telefónu, začal sa s humorom vypytovať, ako s novou známosťou. Ani on sa nedozvedel veľa.
"Preboha, čo ho to napadlo! Vieš, čo je to za dievča? Má dvadsať dva. Volá sa Zita a...," matke zastavilo reč. V telefóne bolo cítiť, že má plač na krajíčku. "Má dve deti! Dve deti a každé vraj s iným! Ja neviem, čo budeme robiť. O rozchode nechce ani počuť. Keď som sa to dozvedela, skoro som zinfarktovala. Aj tak ma to asi čaká. Domov už skoro vôbec nechodí." "Kde k tomu prišiel," zarazil sa Andrej a Jana, jeho žena vedľa neho nevychádzala z údivu. "Kde, kde! Na tých vysielačkách. Myška, myška, bolo to len samé myška. Také mala to meno v tej vysielačke. Stretli sa a ona ho úplne zblbla. Teraz pred vojnou. Veď o pár týždňov rukuje. Chce sa k nej presťahovať. K slobodnej matke s dvomi deťmi, ktorá navyše býva s bývalým frajerom, s ktorým má to druhé dieťa. Neviem, čo mám robiť," v ten moment to nevedel asi nikto z rodiny. Ani otec, ani Andrej. "Chudáci vaši. Nič nezmôžu. Matúš si postaví hlavu a pôjde bývať k nej. Neostáva im iné, len čakať, kým ho to neprejde. Alebo kým sa nestane nejaký prúser," povedala Jana.
Aj sa tak stalo. Matúš si skutočne postavil hlavu a presťahoval sa k "myške". Už sa ju podarilo zazrieť aj mame. Myške hľadelo z tváre, len nie úprimnosť a veselosť mladého dievčaťa. Bola odfarbená blondína s výrazom tváre, ktorý nasvedčoval tomu, že už má čosi za sebou. Napokon dve deti, každé od iného, to len potvrdzovali. Od Matúša bola o niekoľko rokov staršia. Matka mu preventívne zakázala vodiť ju domov s tým, že on tam má dvere kedykoľvek otvorené. Aj to by však bola najradšej zatrhla, pretože začali miznúť niektoré veci. Tenisová raketa, udice. Mala podozrenie, že Matúš, keďže nemá peniaze a asi ani jeho družka, to, čo vezme doma, predáva. Povedala mu to, no zaprel to. Občas však domov prišiel. Väčšinou vtedy, keď nik nebol doma, pretože ho nebavilo počúvať odhováranie ustarostených rodičov. "Je to môj život. Zitu aj deti mám rád. Začneme spolu podnikať, už niečo predávame. A ten jej bývalý sa čoskoro odsťahuje. Musím tam byť, aby jej niečo neurobil, lebo nechce odísť," z nutnosti prehovoril pár viet, keď sa náhodou stretol doma s rodičmi. "Tak aby jej niečo neurobil? A čo keď spraví tebe? Veď ťa prizabije. Kto to kedy videl, starať sa o cudzie dve deti! Na vlastné si primladý, veď ideš na vojnu," pustil sa doňho otec, ktorému až triaslo bradou od zlosti a nemohúcnosti. "Začnete podnikať. A s čím, s tými čistiacimi práškami na všetko? Tomu hovoríš živobytie, veď ti to nikto nekúpi. A ty, čo sotva prehovoríš sa chceš živiť podomovým predajom, kde musíš mať poriadne prerezanú hubu," pridala sa matka. Tej zas ťahalo do plaču. Matúš usúdil, že nemá význam rozprávať sa s nimi o tom, že je u Zity šťastný. Buchol dverami a odišiel.
O pár dní mal rukovať. Matka mu chcela pochystať veci, pribaliť niečo na prilepšenie. Neprišiel. V deň jeho nástupu na vojnu preplakala niekoľko hodín a otec sa zúfalo prechádzal po byte. Napokon sa odhodlali a išli na stanicu. Schovali sa za stĺp, aby ich Matúš ani Zita nevideli. Keď zbadali, ako sa Matúš hrá s dvoma malými deťmi, ku ktorým oni nemali žiadny vzťah, práve naopak, matka sa otočila a z očí jej opäť vyhŕkli slzy. Všetko, čo chcela Matúšovi dať, priniesla naspäť domov. Aj tak by to skončilo u nej. Zita už na stanici získala od Matúša súhlas na svadbu.
