"Ale ja neplačem, to mi slzy vyhŕkli z tejto cibule, miláčik," odvetila dcérke a objala ju. V peci sa konečne rozhorelo. Drevo bolo mokré, ťažko sa s ním kúrilo. Ani pec už nebola najlepšia. Bolo by ju treba opraviť. Bola vďačná susedovi, že jej na traktore priviezol plnú vlečku rôznych konárov. Kôlňa bola takmer prázdna. Keď jej minulý rok ponúkli zavedenie plynu, len záporne pokrútila hlavou. Kde by zobrala toľké peniaze. Keby Ondrej žil, bolo by všetko iné. Pred dvomi rokmi však havaroval. Vybral sa do mesta za kolegom. Mali dohodnutú nejakú fušku. Keď na dvere zaklopali policajti a zvestovali jej správu o tragickej nehode manžela, odpadla. Na druhý deň si všimla, že sa v jej doteraz čiernych vlasoch ako žúžoľ, objavili prvé šediny. Mali niečo ušetrené na knižke, všetko išlo na truhlu a pohreb. Bolo treba splácať ešte pôžičku za dom, ktorý ešte ani nebol poriadne dokončený.
Z auta nezostalo nič. Bolo úplne zdemolované, nedalo sa predať ani na súčiastky. Zostala sama s dlžobami a piatimi deťmi. Najmladšia Ľudka mala dva roky, najstarší Petrík deväť. Keby ju nedržala viera v Pána Boha, najradšej by sa bola zmárnila. Jediným šťastím pre ňu bola jej matka, ktorá jej pomáhala, ako vedela. Napokon sa k nim aj nasťahovala, aby jej pomohla s opaterou detí. Šťastím bolo, že mala robotu vo fabrike, kde pravidelne každý mesiac dostávala výplatu. Mama jej vypomohla z dôchodku, a tak akosi vyžili. Odvtedy, ako zomrel Ondrej, sa však nadobro k nej šťastie obrátilo chrbtom. Najskôr ochorela matka. Zostala ležať, a tak musela poprosiť susedu, aby jej pomohla s opatrovaním, keď je v robote. Potom prišla ďalšia rana. Podnik, v ktorom pracovala, skrachoval.
Keď si poslednýkrát zobrala výplatu, rozmýšľala, čo zlého urobila na tomto svete, keď ju osud takto prenasleduje. Pýtala sa všelikde na robotu, no nikde nič súce nemali. Núkali jej len brigády v Čechách, no byť tri týždne, mesiac-dva z domu, si nemohla dovoliť. Deti boli malé, matka väčšinou preležala na posteli, museli sa starať aj o ňu. Ešte šťastie, že deti boli mimoriadne šikovné. V škole neboli s nimi problémy, dobre sa učili, najmladšia Ľudka už chodila do škôlky. Keď prišli, každé z nich vedelo, čo má robiť. Robili si úlohy, upratovali, pomohli aj babke. Ušetrené peniaze sa rýchlo rozkotúľali. Zo sociálneho síce dostala výpomoc, nejaké peniaze aj za opatrovanie matky, no teraz musela ešte viac ako doteraz uvažovať nad každou vynaloženou korunou. Keď si večer líhala do postele, rozmýšľala, či sa ešte dožije niečoho lepšieho. Na nočnom stolíku mala položenú knihu, ktorú voľakedy dostala od svojej kamarátky. Kniha mala už zažltnuté listy. Aj ošúchané. Prečítala ju už niekoľkokrát. Bola o osude mladej ženy, ktorej muž zahynul vo vojne a ona zostala sama s deťmi. Zdalo sa jej, že príbeh je podobný tomu jej. Páčili sa jej najmä pasáže, v ktorých sa hrdinka dokáže vzbúriť proti nepriazni osudu a pasuje sa s každodennými problémami. Pritom sa dokáže tešiť z maličkostí a raduje sa napríklad aj z krásneho západu slnka. Z očí sa jej opäť začali rinúť slzy. Nie, nebolo to z cibule. To povedala len Ľudke, aby ju upokojila.
Do jej života zasa kruto zasiahol osud. Pred polrokom jej zistili rakovinu. Cítila sa malátna, unavená, myslela si, že je to z toho, že je prepracovaná. Domácnosť s toľkými malými deťmi, chorá matka, to všetko si vyžadovalo dennodennú starostlivosť. Nereptala na osud. Chcela byť ako jej hrdinka. Tešiť sa aj zo slniečka. Keď však vyšla von, pozrieť sa ako svieti, zakrútila sa jej hlava a odpadla. Absolvovala množstvo vyšetrení. Verdikt bol neúprosný. Absolvovala už množstvo chemoterapií, no lepšie sa necítila. Vedela, že jej prípad je takmer beznádejný. I keď ju lekár utešoval, že medicína je medicína a príroda je príroda. A niekedy sa stávajú aj zázraky. Na tie však už ona prestala veriť. Pri chemoterapiách sa dozvedela všeličo. Ženy sa rozprávali o tej či onej, ktorá už odišla na druhý svet. Išlo o smutné štatistické konštatovanie. Každá pritom v duchu premýšľala, kedy príde na rad. Najskôr sa rozhodla s chorobou pasovať. Preštudovala si literatúru, začala sa zaujímať o rôzne bylinky. No výsledok sa nedostavil. Pri každom vyšetrení lekár smutne konštatoval, že chemoterapie nezaberajú a choroba sa šíri.
Cítila, že veľa času jej nezostáva. Nevedela, ako to povedať deťom. Zatiaľ im návštevy u lekára vysvetlila tak, že ju pobolieva srdiečko. Na hlave teraz väčšinou nosila šatku, pretože vlasy jej takmer vypadali. "Čo bude s mojimi deťmi, keď zomriem?" pýtala sa sama seba, no odpoveď nenachádzala. Otvorila svoju knihu. Už niekoľko týždňov si čítala len tú istú stranu. Kde sa hrdinka teší z vychádzajúceho slnka.
