Na oblohe s blankytným pozadím, kde sa odrážajú aj svetlé siluety holubov zoskupené v typických letkách, pulzuje neúnavné slnko. Vzduch je priezračný, takže vidieť aj najvzdialenejšie kopce s hustými hrivami ihličnatých kopcov. Lístie na stromoch sa sotva kolíše v tichom vánku s čepieľkami pozlátenými slnkom. Svetlo vytvára podivný tanec farieb a bolia z neho oči. Tu pomôžu iba slnečné okuliare. V tichých zákutiach počuť bzučanie múch. Z diaľky sa ozýva zvuk motorových tátošov všetkých možných značiek a veľkostí, hotová autostráda v stiesnenej doline.
Celé čaro toho letného dňa akoby sa zrazu bolo prenieslo z prímorských oblastí, kam sa chodievame slniť, do nášho častými vzdušnými a oblačnými vírmi ovplyvňovaného vnútrozemia.
Keď som kráčal po starej ceste smerom k osade Blažkov, hlboko podo mnou sa vinulo koryto rieky Kysuce podobné striebornej stuhe; áno, v slnečnom odlesku to bola všade dobre známa strieborná Kysuca. Za mojím chrbtom sa črtala majestátna silueta krásňanského kostola. Stará mama nám ako deťom neraz s očividným potešením spievala pesničku Ten krásňanský kostelíček...Aj ona pochádzala od Blažkov, z pľacu U Drozda, ktorý predstavuje vstupnú bránu do samotnej osady. Hneď vedľa cesty na ľavej strane stojí kaplnka s veľkým ružencom na priečelí. Prejdúc okolo nej odbočil som doprava, kde sa nachádza jedna z bočných cestičiek na svahu kopca. Stojí tu zopár murovaných domov so zelenými záhradkami. V tejto časti osady Blažkov žije dôchodkyňa Pelagia Kopásková. Jej dievčenské meno Pela Cyfková naznačuje, že do týchto končín ju raz zavial osud, ktorý býva poskladaný z množstva do seba zapadajúcich náhod...
Prvé stretnutie
Na svahu sa v lúčoch slnka kúpe dom s bielou omietkou. Všade navôkol v letnej atmosfére rozbujnená zeleň - majestátne koruny čerešní, jabloní, hrušiek a sliviek. Pod nimi kvety všetkých možných farieb. Na druhej strane za domom vidieť záhradku.
Pani Pela Kopásková stojí pri schodoch a keď ma zbadá, vyjde mi v ústrety. Po krátkom zvítaní ma zavedie chodníkom na priestranstvo pred domom. Je tu stôl so stoličkami, lavicou a širokou hojdačkou. Na hojdačke ktosi odpočíva. Pani Pela mi predstaví postaršiu ženu so živými očami. Je to jej sestra Angela Ciesliková.
Obidve ženy sa každoročne navzájom navštevujú. Nie sú od seba natoľko vzdialené, aby sa nemohli vidieť a porozprávať. A tak dva letné týždne trávia spolu tu, v Krásne nad Kysucou, pretože Blažkov je jeho miestnou časťou, a ďalšie dva v poľských Raszcyciach. Inak zaujímavý je ich pôvod. Hranice európskych štátov sa totiž v priebehu minulého storočia viackrát menili.
Pohnuté osudy
Usadili sme sa za biely záhradný stôl v tôni jedného zo stromov. Pani Pela doniesla na občerstvenie ovocie a vynikajúce tvarohové buchty s hrozienkami. Čoskoro sa rozprúdil živý rozhovor. Zaujímalo ma, odkiaľ sestry pochádzajú. "Narodili sme sa v Bohumíne, v časti Chalupky," začne staršia Pela. "Bolo to na poľsko - nemeckej hranici a táto skutočnosť mala pre nás, najmä bezprostredne po vojne, neblahé následky."
Do roku 1939 bola spomínaná lokalita naozaj hraničným územím medzi Poľskom a Nemeckom. Pani Pela sa postupne rozpamätávala na otca, ktorý bol železničiarom, na matku a brata. Keď mala päť rokov, matka im náhle zomrela, a tak sa musel otec znovu oženiť - chcel, aby bolo o rodinu postarané. A práve v roku 1939 napadli Nemci Poliakov a začala sa druhá svetová vojna. Pela mala vtedy desať rokov, jej sestra o dva roky menej. Ale obe doteraz počujú mohutný hukot lietadiel prelietajúcich nad územím.
"Raz u nás zastal front na celých deväť týždňov," zapája sa do spomienok aj druhá zo sestier, mladšia Angela. "Ukrývali sme sa v pivnici a všade bolo počuť streľbu. No museli sme mať v sebe smelosť, lebo sme raz odviedli v noci kravu z maštale do bezpečia. Báli sme sa, že nám ju vojaci zastrelia a zjedia."
Vojna sa najbezprostrednejšie zaplietla do ich životov vtedy, keď musel narukovať ich sedemnásťročný brat Erich. Hitler bol už takmer na kolenách, prehrával jednu dôležitú bitku za druhou a vo svojej nepríčetnosti posielal na front mladistvých, ba i deti , akoby v nich videl spásu ríše. Erich sa dostal do sovietskeho zajatia. Akurát raz počuli o ňom správu - o stretnutí s ním rozprávali dvaja vojaci, ktorým sa podarilo ujsť na slobodu; vraj ho videli v zajateckom tábore kdesi v Rumunsku. Čo sa s ním potom stalo, to už nikto nevie. A možno je tak lepšie, aj keď rany v srdciach ostali.
Ku koncu vojny potom prechádzali cez ich bydlisko nemeckí vojaci aj s väzňami z Osvienčimu. Bolo to v zime, po hlavnej ceste kráčal dlhý šedý zástup. Uzimených väzňov sťahovali do iného lágru, pretože sa od východu blížili červenoarmejci. Každú chvíľu padol výstrel a na zemi ostali ležať ľudia...
Život ide ďalej
Po vojne územie na hraniciach pripadlo Poľsku. Cyfkovcov, aj napriek tomu, že ich vojna kruto poznačila stratou ešte nedospelého člena rodiny, videli všetci ako Nemcov, teda nepriateľov a dávali im to patrične najavo. Keďže Pela nemohla zohnať doma prácu, odišla ju hľadať do Čiech. Počas dvoch zím sa zamestnala v továrni na spracovanie rýb v Suchdole pri Novom Jičíne. Všetci to tu volali Rybárna. V lete zasa okúsila ťažkú robotu v tehelni. Raz sa vybrala na nákup do Ostravy. Videla tam známe ženy, ktoré sa zamestnali v meste, nuž to skúsila aj ona. V Ostrave sa spoznala so svojím manželom Karolom, pracoval pri vysokých peciach. Po piatich rokoch ich zosobášili na radnici. Pani Pela ovdovela pred desiatimi rokmi.
Kým staršia sestra putovala po svete a hľadala prácu, mladšia Angela ostala s otcom doma. Vydala sa za Poliaka Zygmunda Cieslika. Bol riaditeľom školy. Zomrel mladý, štyridsaťdvaročný. Manželke zanechal dve deti a nový, sotva jedenapolročný dom. Pani Angela sa už viac nevydala. Ostala verná pamiatke svojho manžela...
Obidve sestry už dávnejšie prekročili sedemdesiatku. No i napriek pokročilému veku ich neopustil životný optimizmus a chuť pomôcť svojim deťom, vnúčatám a pravnúčatám. Pri našej debate pod stromom si porovnávali svoje dôchodky. V Poľsku dostáva pani Angela na slovenské koruny prepočítanú desaťtisícovú rentu, kým pani Pela má u nás zhruba polovicu tejto sumy. Aj to je odraz odlišného ekonomického vývoja obidvoch krajín. Inak sa sestry pri stretnutiach zvyknú trochu potúlať po svete. Už boli na pútiach v Lurdoch, Čenstochovej, Osvienčime, vo Vadoviciach pri Krakove, kde sa zachoval dom, v ktorom sa narodil Karol Wojtyla, súčasný pápež Ján Pavol II., v Šaštíne, Rajeckej Lesnej - Frivalde, Turzovke i v Bešeňovej. Svorne hovoria, že súčasný život sa s tým, ktorý prežili ony v mladosti, vôbec nedá porovnať. A spomienky ostávajú. Derú sa neodbytne z pamäti, človek sa im niekedy bráni uveriť. Ale na svete sú i krásne chvíle. Určite k nim patrila popoludňajšia letná nedeľa na jednom celkom obyčajnom kysuckom dvore.