Nejde o spomienky na dávnu, neľahkú minulosť. Aj takto sa kysucké žienky stravujú na brigádach. Keďže Kysuce sú na prácu skúpe, hľadajú ju nielen za hranicami regiónu, ale i Slovenska, najmä v Čechách. Zarobia tam neveľké a zaslúžené peniaze, ktoré však dieru v rozpočte dokážu zalátať len načas. Smutné však je, že o peniaze ich častejšie ako zamestnávatelia pripravujú vlastní krajania, ktorí brigády organizujú.
V Čadci sme sa stretli s dvomi ženami , ktoré nám opísali, aká strastiplná býva ich cesta za pár tisíckami.
Obe kedysi pracovali v čadčianskej textilke a po prepustení si zarábajú na sezónnych brigádach. Predovšetkým sú to práce na poliach, pri zelenine alebo pásovej výrobe v elektrotechnickom priemysle. Sprostredkúvajú ich firmy alebo takzvaní gazdovia či gazdiné. S údivom sme zistili, že ide o naozaj výnosný džob. Pokiaľ chce niektorá žena ísť na brigádu, musí gazdinú navštíviť s tisíckorunovým zápisným. "Všimné" v podobe záclon či obliečok len zvyšuje pravdepodobnosť, že sa tam dostane. V mnohých prípadoch si gazdiná nechá i peniaze na stravné, ktoré ženám prináleží a sama s nimi nakladá. Potraviny, ktoré za ne nakúpi, teda putujú niekde úplne inde, než na taniere narobených žien. Tie dostanú na desiatu perník, pokazenú domácu nátierku či spomínané prasačie hlavy. Okrem toho sa jej ešte po stovke skladajú v autobuse a dávajú peniaze na vybavovanie cez telefón. "Záleží na tom, kde sa na robotu dostanete. Tie, čo chodia častejšie, vedia si už aj vychytiť dobrú robotu. Keď sme boli napríklad na Slovensku v Diakovciach, okopávali sme pre Rakúšanov mrkvu, fenikel a dyňu, zarobili sme 40 Sk na hodinu.
Mali sme päťkrát denne stravu, dobré ubytovanie," pokračuje Kveta a svoje skúsenosti pridáva i Zlatica: " My sme boli tri týždne v marci v Čechách. Bola strašná zima. Z lesnej škôlky sme ťahali zo zeme stromčeky a balili ich do zväzkov. Robili sme aj 12 hodín denne, večer sme na izbe museli narúbať drevo a kúriť. Ani len teplý čaj sme nedostali. Stravné na celý deň bolo 40 korún, ale za to sme skoro nič nenakúpili. Teplé jedlo sme si dovolili tak dvakrát do týždňa. Mnohé to dokonca nezvládli, jedna musela predčasne odísť. Ruky sme mali boľavé a opuchnuté." Za takéto trojtýždňové galeje dostala Zlatica sedemtisíc korún aj s cestovným. Ako však sama hovorí, je rada, že zarobí a sťažovať sa nemá význam. Musí sa sama starať o syna, platiť byt i všetky výdavky. O čosi lepšia bola jedenásťdňová brigáda na chmeli pri Přerove.
Mali sprchy, päťkrát denne stravu, spávali v ubytovni. Pracovali do večera vo veľkých horúčavách. Niektorým ženám sa z nosa púšťala krv. Za jedenásť dní zarobili 3200 korún. "Pri Prahe sme v jeseni zberali zeleninu. Robili sme denne 14 hodín, hodinová mzda bola 27,50. Za dva týždne sme dostali 5200 korún aj s cestovným," pokračuje Kveta.
Kysučanky nemajú na výber. Miera nezamestnanosti v regióne je vysoká, a tak sú rady, že prídu k nejakej korune. Ak ju zarobí aj muž pri murárčine, je aspoň načas po starostiach. Nečudo, že sa Kysučanky obávajú ukrajinskej konkurencie. V Čechách i na Slovensku sezónnych brigádnikov z východu pribúda. Sú lacnejší, a preto i žiadanejší.
