Pred začiatkom jarných častí futbalových zápolení sa v piatoligovom ŠK Javorník Makov objavil hráč, legionár Sašo Mihaylov, ktorý si pred ôsmimi rokmi vybral práve Slovensko za svoj nový domov. Pri návšteve redakcie Kysuckých novín rozprával aj o svojej ceste na Makov.
- Osem rokov pôsobíte na Slovensku a váš život sa stále točí okolo futbalu. Mohli by ste nám priblížiť vaše futbalové "potulky"?
- Ešte keď som hrával v Bulharsku za profesionálny klub Metalic, chodievali sme do Kysuckého Nového Mesta hrávať prípravné zápasy. Po tom, ako sa u nás už nedala vydržať ekonomická záťaž, odišiel som, aby som zachránil seba a svoju rodinu. Vtedy som si myslel, že s futbalom končím. Keď som prišiel na Slovensko, tak tí, čo ma poznali, hovorili, že ak ešte viem hrať futbal, musím začať v malom klube niekde na dedine. Tak som zvesil kopačky z klinca a opäť som nastúpil za Rudinskú. Postúpili sme do IV. ligy, prešiel som do treťoligovej Čadce, ale stalo sa to, že vtedajší hráči pocítili, že sú v mojom tieni a väčšina kolektívu sa ma snažila odtlačiť. Tlačili, aby som sa vrátil domov. Potom si ma zavolal Jozef Bacula, ktorý mi povedal, že niekto si ma tu neželá a nechce ma vidieť, nech idem domov. Rozhodol som sa ustúpiť. Prejavili o mňa záujem aj iné kluby, ale všetky z V. ligy. Okrem Banskej Bystrice, ktorá ma pozvala na skúšky. Využil som túto príležitosť, aj keď som mal už 32 rokov, čo sa považuje za vek, kedy by bolo možno dobré skončiť s futbalom. V Banskej Bystrici som zažil svoje najproduktívnejšie futbalové roky, veď som mal možnosť nastúpiť v prvom kole pohára UEFA proti Ajaxu Amsterdam. Neskôr som hrával za B-čko IV. ligu a stal som sa druhým najproduktívnejším hráčom IV. ligy. Teraz som na Makove.
- Keď ste prišli na Makov, bolo to pre mnohých veľké prekvapenie. Neľutujete, že ste sa dali presvedčiť?
- Pozvánka na Makov súvisela aj s prácou. V Makove sú čestní ľudia, zistil som, že tí ľudia potrebovali práve mňa. Vytvorili mi výborné pod-
mienky, aby som mohol hrať dobrý futbal. Mohol som ukázať, že aj v mojom veku ešte viem hrať. Keď som sa zranil, vyzeralo to, že do konca si už nezahrám, ale ja som sa rozhodol hrať aj cez bolesti. Nemohol som sa zmieriť s tým, že hráme o záchranu a ja by som nehral. Cieľ, pre ktorý som na Makov prišiel, som splnil, zachránili sme sa, ľudia sú spokojní. Keď som nastupoval za Makov, predstavoval som si, že nastupujem na najdôležitejší zápas, preto som na ihrisku nechal aj srdce. To, že sa nám podarilo udržať, vyvolalo vo mne spokojnosť. Aj proti silnému súperovi treba nájsť cestu, ktorou by sa dal zdolať. Ešte nikdy som nevidel na futbale toľko žien, čo ma veľmi teší. Cítim sa ako legionár, ktorý patrí na Makov. Keď som sa rozhodoval, v srdci som cítil niečo zvláštne, niečo, čo ma ťahalo na Kysuce.
- Budete hrať na Makove aj naďalej, alebo ste začali rozmýšľať o kariére trénera?
- Som síce starší hráč, ale starám sa o seba, aby som mal stále dobrú formu.Rád by som ešte dominoval na ihrisku. Na Makove sú na mňa veľmi dobrí. Čo sa týka kariéry trénera, myslím, že tá mi pôjde oveľa lepšie ako hra, pretože viem o futbale tak veľa, ako nikdy nemôžem preniesť na ihrisko. Chystám sa na kurz B-licencie. Robím to preto, aby som mal aj na papieri trénerskú kategóriu. Futbal ma vychoval, dal mi život a otvoril mi oči v Európe. Keby nebol futbal, bol by som celkom iným človekom. Futbal je môj život.
