Byrokracia naša každodenná....
olužiakmi v 4. B na základnej škole Komenského v Čadci. Jeho spolusediaca Kristínka si spolužiaka pochvaľuje. Za celý školský rok jej nespôsoboval žiadne trampoty. Dokonca ju nepotiahol ani za vrkôčiky. Je vraj dobrým "susedom". O Lukáškovi hovorili aj jeho spolužiaci len v samých superlatívoch. Tiež učiteľka Marta Danišková, ktorú sme s jej žiakmi "prepadli" na hodine čítania, je s ním veľmi spokojná. "Je veľmi snaživý, zaujíma sa o veľa vecí, rád si číta encyklopédie, je to šikovný žiak," hovorí.
Záver školského roka stojí predo dverami. Síce bolo ešte pred klasifikačnou poradou, Lukáško nám však prezradil, že jeho vysvedčenie bude dobré. Napriek tomu, že kvôli svojej chorobe je odkázaný na vozíček a veľa času strávil v nemocnici.
V našich novinách sme už písali o osude tohto chlapčeka. Dokonca sa mu snažili pomôcť. Aj keď v knižkách, ktoré deti čítajú na hodinách v škole, osud hrdinu skončí väčšinou dobre a "slniečko" im zasvieti, v skutočnom živote je to iné...
"Je tomu už rok, čo sme podali žiadosť na sociálny odbor. Doposiaľ sa však nič nezmenilo. Nemáme teda nič z toho, o čo sme žiadali a čo by nám pomohlo v našej domácnosti s chorým synom," s trpkosťou v hlase hovorí Lukáškova mama Emília Štrbová. "Keď to niekomu poviem, myslí si, že klamem. Vraj nikde neexistuje taká byrokracia ako tu - na Kysuciach. Je to skutočne katastrofa". Na otázku, kde bude rodina cez prázdniny, odpovedá, že bude musieť istý čas opäť stráviť so synom v bratislavskej nemocnici. Tam sa budú snažiť dať mu trochu do poriadku srdiečko.
"Čo človek, to iný osud," hovorí sa. Keby sa Emília Štrbová z Čadce pustila do písania knihy, možno by bola úspešnejšia než "Steelová". Jej príbeh totiž píše skutočný život. Keď sa im s manželom Pavlom narodil pred deviatimi rokmi Lukáško, tešili sa zo zdravého chlapčiatka. Až v desiatich mesiacoch sa zhodou okolností pri liečbe iného ochorenia prišlo na závažnú chorobu. V Martine si primárka všimla na chlapcovej nožičke stuhnuté svaly a tak vykonala biopsiu svalu. Vtedy sa u neho potvrdila choroba nazývaná Duschenova svalová dystrofia. Odborníci i všetci tí, čo majú v rodine niekoho s touto diagnózou, vedia o jej zákernosti.
Ešte v šiestich rokoch chlapec chodil. V prvej a druhej triede zvládol chôdzu do školy len s pomocou matky, ktorá ho musela podopierať. Keď začal chodiť do tretej, bol už odkázaný na vozík. A svoju mamu. Tá totiž robí pre svojho syna maximum. Pritom okrem neho má ešte dve deti, šesťročného Andrejka a štvorročnú Beatku. Jedným z problémov je aj doprava syna - vozičkára do školy. Škola na Ulici Komenského, ktorú navštevuje, má síce jeden bezbariérový vchod, no je umiestnený tak, že z časti sídliska, odkiaľ chodia Štrbovci, sa k nemu s vozíkom nedostanú. A tak okrem toho, že Emília tlačí vozík s Lukáškom, vedie ďalšieho syna Andrejka do škôlky, pričom sa vozíka ešte drží štvorročná Beatka. Tá zatiaľ do škôlky nechodí a sama doma zostať nemôže. Dennodeným nákladom boli pre matku aj dve vyše metrové dosky. Slúžili jej na to, aby syna vytlačila po schodoch do školy. Ešte šťastie, že riaditeľka jej dovolila, aby si ich mohla nechávať v školskej jedálni.
"Veríme, že od septembra bude mať Lukášova mama aspoň o jeden problém menej. Chceme vstupné schodište upraviť tak, aby mohla svojho syna dopraviť do školy bez problémov, teda urobiť ešte jeden bezbariérový vstup," hovorí riaditeľka ZŠ Anna Dínisová.
Pani Štrbová, ako sme už spomínali, si podala na bývalom Okresnom úrade - sociálnom odbore žiadosť o príspevok na auto a stropný zdvihák, ktorý by jej v byte veľmi pomohol pri manipulácii s chorým synom. Keď sme robili prvú reportáž, obrátili sme sa aj na kompetentných pracovníkov na sociálnom odbore. Tí nám prisľúbili, že sa na prípad "pozrú". Doposiaľ sa však v tejto veci nič "nepohlo". Lukáško je naďalej odkázaný najmä na svoju matku. Tej kolujú mysľou slová, že byť objektívnym, používať svoj rozum, to je možné len vtedy, keď človek dospeje k pokore, keď sa zbaví snov o tom, že je vševedúci a všemohúci, snov, ktoré má dieťa. Jej Lukáško ich ešte má a bolo by krásne, keby mu zostali čo najdlhšie.
