Zapla si svoju obľúbenú rozhlasovú stanicu a počúvala. Popritom premýšľala. Len tak, o všeličom. Aj o svojom mužovi Petrovi. Zobrali sa pred desiatimi rokmi. Spomína si, ako sa zoznámili na jednej diskotéke. Bola tam so svojou najlepšou kamarátkou Zuzkou. Bola oveľa krajšia než ona, nevedela pochopiť, prečo Peter prišiel o tanec poprosiť ju. Keď už spolu chodili, povedal jej, prečo. Zuzka je vraj príliš vyzývavá.
A on nechce takú ženu, ktorú treba sústavne strážiť. A jemu sa vraj páči ona - jednoduché, obyčajné dievča. Bolo to veľmi šťastné obdobie. Obidvaja mali zamestnanie, rodičia im kúpili byt, nič im nestálo v ceste zobrať sa. Po troch rokoch však začala trpieť pocitom menejcennosti. Nemohla totiž otehotnieť. Bola na rôznych vyšetreniach, no žiaden problém, kvôli ktorému by nemohla mať dieťa, nezistili. Kolegyne jej poradili aj rôzne bylinkárky, no nepomohli ani tie. Každý mesiac žila v očakávaní, že konečne sa to podarí. A každý prišlo sklamanie. Potom si už zvykla. Častokrát sa v noci zobudila celá spotená. Snívalo sa jej, že má krásneho chlapčeka, ktorý jej hovorí "mama". Sen sa často opakoval. Vždy keď sa z neho prebudila, bola nešťastná. "Prečo to nie je naozaj?" pýtala sa, no odpoveď nenachádzala. "Už sa netráp," utešoval ju Peter. "Si vystresovaná, možno je to aj tým. Nesmieš na to toľko myslieť. Možno budeme mať šťastie. Sme predsa mladí." Ani po desiatich rokoch sa však nič nezmenilo. Prestala aj chodiť k lekárovi.
Načo počúvať to isté? Zuzka jej priniesla článok z novín, v ktorom sa písalo o manželoch, ktorí spolu nemohli mať deti, no keď si našli iných partnerov, obidvaja sa stali rodičmi. Takéto riešenie však u nej neprichádzalo do úvahy. Svojho muža milovala. Bola presvedčená, že aj on ju.
V zámke zaštrkotal kľúč. Peter sa vracal z roboty. Skončila s premýšľaním a presunula sa do kuchyne. "Miláčik, dnes som ti uvarila tvoje obľúbené jedlo. Plnenú papriku. A k tomu aj toto." Vytiahla vychladenú fľašu s jeho obľúbenou značkou piva. Položila na stôl príbory, naložila na taniere a začali večerať. "Ako bolo v robote?" opýtala sa. Očividne mu však nebolo do reči. Vlastne sa ani odpovede nedočkala. Len voľačo zamrmlal a zobral si noviny. Už pred pár dňami si všimla, že je akýsi čudný. Rozprával málo, ani jedlá, ktoré miloval, ho nevedeli potešiť. Večer, keď ležali v posteli, sa jej obracal chrbtom a tváril sa, že spí. Pritom vedela, že to tak nie je.
"Mala by som sa s ním porozprávať," pomyslela si a naliala mu do pohára pivo. Ani si ho nevšimol. Zízal do novín, no jej sa zdalo, že ich vôbec nečíta. "Nechce sa so mnou rozprávať, ale prečo?" rozmýšľala. "Nemáš v robote nejaké problémy?" opýtala sa, no odpovede sa opäť nedočkala. Peter znovu voľačo zahundral a vybral sa k televízii. Odpratávala zo stola a bolo jej do plaču. Kedysi, keď mu urobila jeho obľúbenú plnenú papriku, nevedel si ju vynachváliť a vždy si pýtal dupľu. Teraz takmer celá porcia zostala na tanieri. "Niečo mu je," rozmýšľala pri umývaní tanierov. Keď prišla do spálne, Peter spal. Alebo sa len tak tváril. Chcela sa s ním porozprávať, no povedala si, že to nechá na ráno. Keď sa zobudila, posteľ bola prázdna. Na stole našla lístok, že musel ísť skoršie do roboty. Musí vraj dokončiť nejaký projekt. Pocítila nesmiernu prázdnotu. Zvykla si na to, že sa spolu naraňajkujú a do roboty idú spolu. Dolu lícami sa jej skotúľali slzy. Poobliekala sa a vybrala sa do zamestnania. Zdôverila sa svojim kolegyniam so svojím trápením. "A nenašiel si ten tvoj Petrík nejakú lastovičku?" napadlo ich v prvom momente.
Na to teda vôbec nepomyslela. Peter a záletník? Zdalo sa jej to nemožné. Myslela si, že je s ňou šťastný. Aj jeho síce trápilo, že nemajú dieťa, no nikdy to nedal najavo. Kolegyne jej dali do hlavy červíka. Začala rozmýšľať, odkedy sa vlastne jej muž začal meniť. No žiadny dôvod nenašla. V zamestnaní si zobrala dovolenku. Matka, ktorá bývala v susednom meste, ju poprosila, aby jej prišla pomôcť do záhradky. Keď vystúpila z autobusu, oproti nej kráčala žena s kočíkom. Zdala sa jej veľmi známa. Áno. Pred ňou stála jej kamarátka Zuzka. Nevideli sa takmer rok. Zuzka si robila akúsi školu. Keď sa s ňou chcela stretnúť, hovorila, že neskoršie, až školu skončí, jej čas je vraj vzácny ako šafran. "Ani som nevedela, že si sa vydala a máš bábätko," objala kamarátku. Tá však bola akoby zamrznutá. "Nie som vydatá," odpovedala stroho. Nakukla jej do kočíka. Sedel tam krásny chlapček. Mohol mať asi pol roka. Čím viac sa naňho dívala, tým viac jej voľakoho pripomínal. Potom akoby ju zasiahol blesk. Chlapča bolo vernou kópiou jej manžela.
