To máte, ako keď sa oženíte či vydáte. Hovorí sa, že chlap je hlavou rodiny a žena jeho krkom. Ten krk drží hlavu s ostatným trupom pohromade. A to je dobre. Čo by bola hlava bez krku? Ale aj naopak. V stredoveku stínali hlavy a krk ostal osirotený. Samozrejme, bola iná doba a každé nové myslenie sa stávalo tŕňom v oku skostnatenej vrchnosti. A to je jedno, či svetskej, alebo cirkevnej. Moja stará, teda môj krk, drží moju hlavu, teda mňa, tak pevne, ako sa len dá. Niekedy sa jej vykrútim a zájdem si do krčmičky alebo aspoň do pivničných priestorov, kde mám uschovaný slivkový mok. Teraz v lete hneď udrie do hlavy a starej neostáva nič inšie, len naťahovať krk, aby ma vysnorila. Občas sa jej zadarí. V kronike mám zapísaný jeden starý príbeh. To ešte tuším v Žiline volili hlavného župana a robili sa kortešačky. Do mesta sa valil národ, niekto išiel pešo, iných zasa viezli furmani na vozoch, ale všetci sa ponáhľali, aby stihli hlavný program. Kandidáti na župana zorganizovali veľkolepé hostiny. Všade boli kotly s gulášom a pijatika tiekla prúdom dolu ctihodnými krkmi smädných voličov. Kto poskytol viac jediva a pijatiky, tomu sa potom dávali hlasy. Nuž a po tých hodoch sa k večeru vracal zabudnutý voz smerom na Kysuce. Ľudia na ňom vyspevovali a nadájali sa trúnkom, pretože stále nemali dosť. Postupne, ako putovali po ceste, ktorá sa vinula popri ceste, len veselosť strácala na intenzite, veď mali pomútené hlavy a aj z rúk i nôh sa vytrácala sila. Až zastali pri radolskom kaštieli. Vtedy už bolo zle - nedobre. Ľudia pozbierali posledné sily, pozliezali z voza a zapotácali sa k múrom stavby. Zazneli čudné zvuky. To sa zo žalúdkov občanov prostredníctvom naširoko rozďavených úst začali rinúť celé prúdy gulášu pomiešaného s trúnkom. Ľudia sa takto zbavovali všetkého, čo sa v nich počas slávnostného dňa nazbieralo. Napokon sa vyčerpaní sklátili priamo do vlastných zvratkov a vôbec im neprekážalo, že sú sviatočne poobliekaní. Prebudilo ich vraj až ranné slniečko a veselé trilkovanie vtáčikov...
