Nevládala sa hýbať, rukami si nepodala ani len pohár vody do úst, nedokázala sa učesať. Obetavý manžel sa o ňu staral ako o dieťa. Doslova tak, pretože ju nielen nosil na rukách, ale ju i prebaľoval, kŕmil. Okrem toho mal na starosti aj tri deti, najstaršie malo vari desať rokov. Keď rodinu postihlo toto nešťastie, otec a manžel zanechal svoje remeslo a zostal mužom v domácnosti. V nej trávil všetok svoj čas. Ráno bolo treba vychystať deti do školy, pomôcť
manželke, neskôr pripraviť obed, upratať, oprať, ožehliť, s deťmi písať úlohy. To bol jeho celodenný program. Na záľuby či kamarátov mu nezostával čas. Do krčmy nechodieval, najmä po tom, čo si neraz vyslúžil nošu posmechov od
zlomyseľných a hlúpych chlapov. Nedbal na ne a prestal medzi nich chodiť. Neťažkal si na osud. O manželku sa
trpezlivo staral . Vozieval ju na liečenie do Kováčovej, masíroval jej končeky prstov, tešil sa z každého, aj toho
najmenšieho pohybu, ktorý spravili. A spolu s tromi deťmi obaja verili, že mamička a manželka raz bude opäť chodiť.
Tešili sa na tú chvíľu a ani im na um neprišlo, že by to mohlo byť inak. Tento vzácny muž bol navyše atraktívny a neraz
bol terčom vyzývaných ženských pohľadov. Ani na tie nedbal. Nevšímal si ich, tak ako posmešné krčmové reči. Poviete,
si pekný príbeh, ako zo Steelovej románu. Nie je však vymyslený. Je taký pravdivý, že sa až zdá, že ho život nemôže
napísať. A predsa napísal. A prečo o ňom píšem? Blíži sa Deň otcov, azda aj preto. Iveta Hažíková
