Malá kysucká obec Dolný Vadičov leží uprostred Kysuckých vrchov, v doline Vadičovského potoka. Na konci roku 2003 mala 418 obyvateľov. V kresle starostu sedí od roku 1994, teda už tretie volebné obdobie, 54-ročný inžinier, absolvent bývalej Vysokej školy dopravy a spojov v Žiline, Ladislav Behúň. O jeho práci a o živote v obci sme sa pri našej návšteve porozprávali.
Pán starosta, mohli by ste našim čitateľom priblížiť dobu pred nástupom do funkcie?
Narodil som sa 7. júla 1950 v Dolnom Vadičove, kde aj so svojou rodinou bývam. Tu som začal navštevovať základnú školu. Po jej ukončení som nastúpil do odborného učilišťa v bývalej fabrike ZVL. V tom čase sa práve rozbiehal projekt súvislého päťročného štúdia. Zapojil som sa do neho, čím som získal výučný list a zároveň i maturitné vysvedčenie. Nasledovalo krátke obdobie práce v ZVL. Po ňom som nastúpil pracovať do Váhostavu a zakrátko som si musel splniť občiansku povinnosť, čo v tom čase znamenalo absolvovať základnú vojenskú službu. Po návrate som začal študovať na vysokej škole v Žiline. Vo Váhostave som zotrval prakticky až do nástupu na funkciu starostu.
Čo bolo hlavným impulzom uchádzať sa o miesto prvého muža v obci?
Možno to vyznie trochu populisticky, ale bola to snaha pomôcť pri budovaní a rozvoji obce. Určité poznatky o práci bývalých miestnych národných výborov som mal. Videl som, že sa pripravuje riešenie niektorých dôležitých úloh. Bola to napríklad výstavba nákupného strediska, plynofikácia či vodovod. Zmenou politického systému však nastala určitá stagnácia. Mal som preto eminentný záujem na oživení rozvoja obce. Mojou srdcovou záležitosťou bola predovšetkým spomínaná plynofikácia. Manželka moju kandidatúru síce neprivítala s nadšením, no myslím, že si postupne za tie roky začína zvykať.
Čím žije Dolný Vadičov v súčasnosti?
Musíme vychádzať zo skutočnosti, že obec má iba okolo 420 obyvateľov. Našou snahou je pripravovať podmienky na zvyšovanie, alebo aspoň na stabilizáciu ich počtu. Môžeme to dosiahnuť iba zdokonaľovaním základnej občianskej vybavenosti. V rokoch 1996 až 1997 sme splynofikovali celú obec. V minulom roku sme začali a následne aj ukončili splynofikovanie tej časti obce, kde sa nachádzajú novopostavené rodinné domy. Máme trochu problémy s odovzdaním tejto časti plynových rozvodov do správy plynární. Sú to však problémy administratívneho charakteru, nie technické. Čo sa týka vodovodu, v minulosti to bola akoby čierna stavba. Nám sa ju podarilo zlegalizovať. Vody bolo dostatok, no vlaňajšie extrémne suchá nás trochu zaskočili. Nezanedbateľnú rolu tu zohrali aj lokálne poruchy na potrubí. Po určitých technických zásahoch sme všetko uviedli na pravú mieru.
Medzi kultúrnymi pamiatkami sa spomína miestna kaplnka. Môžete nám o nej niečo povedať?
Postavili ju v prvej polovici 19. storočia a je zasvätená Panne Márii. V roku 2002 sme ju komplexne zrekonštruovali. Časť prác bola vykonaná dodávateľským spôsobom a časť v rámci verejnoprospešných a dobrovoľných prác občanov. Kaplnka bola nanovo vysvätená a takou zaujímavosťou je, že pri tejto príležitosti sa tu uskutočnila svätá omša. Bola to určite prvá bohoslužba na území našej obce. Dúfam, že jej konanie na sviatok Panny Márie sa stane peknou tradíciou.
Ako to vyzerá v oblasti kultúry?
V obci existuje 17-ročná tradícia Spoločenského plesu. Bohužiaľ v tomto roku sa nám ho nepodarilo zorganizovať. Verím, že po nútenej jednoročnej prestávke na spomínanú tradíciu opäť nadviažeme. Druhým tradičným podujatím býva Folklórny večer pod Ľadonhorou. Okrem nultého ročníka sa ich konalo spolu sedem. V tomto roku sa neuskutoční, nakoľko väčšina členov Ľudovej hudby spod Ľadonhory je rozídených za prácou po svete. Z drobnejších akcií spomeniem napríklad Deň matiek, pri ktorom vystúpili s pekným programom aj deti našej materskej škôlky. Ďalej organizujeme fašiangovú zábavu s pochovávaním basy a detský karneval, ktorý sa teší veľkej popularite.
Čo by ste chceli povedať na záver?
Stalo sa módou, že ľudia, hlavne mladí, zatracujú bývalý režim. Treba si však uvedomiť, že najdôležitejšie stavby občianskej vybavenosti sa postavili práve v tomto období a dnes ich v plnej miere využívame. Môžem spomenúť kultúrny dom či nákupné stredisko v našej obci. My máme dnes problém ich udržať v prevádzkyschopnom stave. Ešte úplne na záver by som chcel vyjadriť presvedčenie, že niekedy v budúcnosti sa Vadičov opäť spojí a vytvorí jednu veľkú životaschopnú dedinu.
Letopisy uvádzajú
Prvá písomná zmienka o obci sa datuje rokom 1359, keď v dobových písomnostiach nachádzame názov Silwa Waditzov. Oficiálne sa však spomína až v roku 1419. Bola založená na klčovisku a patrila zemianskym rodinám Rudinskovcov a Nedeckovcov. Neskôr podliehala panstvu Strečno. V priebehu rokov sa postupne vyvíjal aj názov obce. Napríklad v roku 1505 sa uvádza ako Also Wadychow, v roku 1516 Nagy Wadyszow a od roku 1773 ako Dolni Wadičow. V roku 1598 mala 24 domov a mlyn. Obyvateľstvo sa zaoberalo drevorubačstvom, šindliarstvom, výrobou dreveného riadu a náradia, tkaním pokrovcov, drotárstvom, poľnohospodárstvom a chovom dobytka.
