ázať malého Peťka, zdali sa jej jeho očká viac než šibalské. Len čo trochu podrástol, o svojich nevšedných “schopnostiach“ ju presviedčal takmer každý deň. Keď išli k doktorke na prehliadku, nevie, ako sa to mohlo stať, no priniesol domov jej okuliare. S pozláteným rámom. Takmer ju porazilo. K Petríkovi musela zavolať susedku a s okuliarami bežať cez celé mesto do detskej ordinácie. Stačilo ho nechať chvíľu samotného a došlo k pohrome. Zdržala sa napríklad v kúpeľni a už našla v kuchyni pyramídu zloženú z múky, soli, cukru a krupice. Keď mu dohovárala, začal sa smiať tak neodolateľne, že jej nezostávalo iné, než si utrieť slzy zlosti do zástery a pokračovať v robote. Manžel ho zobral do práce len jedenkrát. Stačilo mu. Posadil ho na stoličku k svojmu stolu a odbehol si vybaviť niečo do susednej kancelárie. Vrátil sa a vyrazilo mu dych. Petrík držal v ruke nožničky, sedel na zemi a na maličké kúsky strihal výrobný plán, ktorý mal na druhý deň predložiť riaditeľovi. Odvtedy Petrík väčšinu času trávil s ňou. Muž chodil domov neskoro, voľné mal len víkendy, aj tie nie vždy. Cez voľno obyčajne chodievali na chatu. Vonku bol ich syn najradšej. Aj ona bola vďačná za priestranstvo bez hrnčekov, tanierov, ktoré by mohol porozbíjať. Ich syn skrátka nemal rád “nudu“. V prírode sa mohol konečne vyblázniť bez toho, že by ho sústavne karhali. Konečne sa mohla aj ona na chvíľku vystrieť, dožičiť si v kľude kávu a prečítať svoj obľúbený časopis. Horší býval návrat do bytu. “Mala by si Petríka zobrať do kostola,“ povedala jej jedného dňa svokra, keď ju prišla potešiť svojou návštevou i domácimi buchtami. “Ale mami, poznáš ho, kto by tam s ním vydržal,“ snažila sa oponovať. No tá len húdla, že ostatné deti v takom veku už s rodičmi chodia do kostola. Nechce, aby z jej vnuka vyrástol neznaboh. Aj keď si o tom myslela svoje, pre pokoj v rodine sa tam v nedeľu s Petríkom vybrala. Pre istotu sa susedky opýtala, na ktorú omšu chodí najmenej ľudí. Sadla si na bočnú lavičku v prednom interiéri chrámu. Sedávali tam staré panie, stáli takí, ktorí prišli buď na poslednú chvíľu a už sa nechceli tlačiť dovnútra, alebo tí, ktorým bývalo zle a obávali sa toho, že by nestačili včas “vybehnúť“ na čerstvý vzduch. Petríkovi sa najskôr zapáčila pokladnička, ktorá bola položená vo výklenku a na ktorej stálo napísané, že treba hodiť do nej peniaz, v prípade, že si zoberiete katolícke noviny. Zdvihol ju, poobzeral a potom pustil. Rovno na nohu starkej, ktorá sedela vedľa. Zlatá pani, ktorá zrejme odchovala viacero detí a vedela, čo je to mať takého nezvládnuteľného šintra, na ktorého neexistovala žiadna výchovná metóda, ktorú vynašli pred dvesto či sto rokmi, alebo v súčasnosti, sa zachovala ako diplomat. Aby uchránila od ujmy aspoň druhú končatinu, podala mu cukrík. Hašlerku. Rozbalil ju a vložil do úst. Nechutila mu a tak ju vypľul. Tak nešikovne, že sa prilepila na kožuch naondulovanej pani stojacej vedľa. Tá ho opatrne chytila rukou schovanou v koženej rukavičke a elegantne zhodila na zem. Neveriacky pritom pokrútila hlavou. Vedela, čo znamená ženino gesto - že má nevychovaného fagana, ktorý by si zaslúžil zopár po zadku. Aj by tak urobila, no v kostole sa jej to nezdalo práve najvhodnejšie. Rozmýšľala o tom, že aj keď pán farár ešte nezačal s kázňou, najlepšie by bolo odísť. Že uvažovala správne, sa presvedčila vzápätí. Petrík sa začal opäť nudiť a tak rozmýšľal, akoby sa zabavil. Sedeli tesne pri umelecky vytvarovaných mrežiach, ktoré vo všedný deň chránili vstupné dvere do chrámu božieho. V nedeľu boli otvorené a oni sedeli zrovna na lavičke pri “ľavom krídle“. Petrík najskôr vsunul nohu do jedného z otvorov a posúval mrežou sprava doľava. To mu však nestačilo. Do ďalšieho z ornamentov vopchal svoju drobnú hlavu. A vtedy to začalo. Zdalo sa jej, že omdlie a viac sa nepreberie. Hlava sa nedala vytiahnuť. Syn lomcoval mrežou, ktorá začala vydávať zvuky. Babky podupkávali, prestali počúvať náučným slovám pána farára a dívali sa na toto nevšedné divadlo. Čakali na drastický koniec, kedy na jednej strane mreže zostane trup s dolnými a hornými končatinami, na druhej vypadne hlava. Keď už bola situácia kritická a dozadu sa začali obzerať aj tí, čo stáli v prednej časti kostola, pomohla pani vedľa, ktorá sa ako-tak spamätala zo šoku, ktorý jej spôsobil Petrík tým, že jej pustil na nohu pokladnicu. Vytiahla čosi, čo by v kostole veru nik nečakal. Fľašu s masťou. Zázrak? Ktovie. Pošepla jej, že po omši chce navštíviť svoju dcéru v meste a okrem iného jej nesie aj domácu škvarenú masť. Pomastila Petríkovi hlavu a spoločnými silami mu ju vytiahli z mreže. No jej pomoc nespočívala len v tom. Pani bola pripravená na všetko. Tentoraz z kabelky vytiahla “alpu“ a kázala jej, nech si potrie hlavu, je vraj veľmi bledá. Divadlo skončilo. Nevie, ako došla so synom domov. Keď prišla svokra opäť na návštevu, nemala svedomie povedať jej, nech nabudúce zoberie do kostola Petríka ona. Mala totiž vysoký krvný tlak a ťažko choré srdce. Iveta Hažíková
