zko rieky upozornila na mŕtveho psa, ktorý tam ležal. Bola to fenka v dobrej kondícii bez viditeľného zranenia s obojkom na krku. Urobil som pár fotiek, zobral lopatu, krompáč a psíka som zakopal. Doma som sa zamyslel nad jeho osudom a osudom mnohých „domácich miláčikov„. Na začiatku príbehu je vždy veľká túžba a malé šteniatko. Túžba mať zvieratko, ktoré ma bude strážiť, chrániť a reprezentovať, alebo poslúži ako hračka pre moje deti. Sen sa stane skutočnosťou, veľmi často bez dobrej rady odborníka a vhodnosti výberu plemena a šteniatko príde domov. Všetci sú nadšení, aké je malé, milé a hravé. Hlava rodiny vysvetľuje základy výcviku a pravidlá výchovy. A tak cvičia všetci a každý pridá niečo nové. Čas beží a zo šteniatka je dospelý pes. A pomaly sa dostavia prvé problémy. Pes raz poslúchne, inokedy nie, ťažko sa ovláda. Prídu prvé pohryznutia, úteky a prvé sťažnosti. Zrazu zistíme, že naňho vlastne vôbec nemáme čas. Hlava rodiny chodí do práce, príde unavený, deti sa musia veľa učiť. A navyše, veď je úplne iný, akého sme vlastne chceli. A pes? Ten má z toho dokonalý zmätok. Predtým každým obletovaný, teraz odstrkovaný, a preto mnohé veci rieši po svojom. Každé plemeno ináč potláča gény šelmy, ktorá v každom drieme. Konce bývajú väčšinou dva. Zviera dostane hrubú reťaz dlhú maximálne 2 metre a pevne sa priviaže k búde. Svoj „psí život„ prežije zhruba na 4 m. Nárok na prechádzku je tak 4-krát do roka. Druhý koniec je smutnejší. Rozkaz „pes musí preč“ plní každý ináč. Pes sa naloží do auta a ide na svoj posledný výlet. Buď do prírody, kde jeho život ukončí dobre mierená strela, alebo sa niekde ďaleko od domu vyhodí z auta do lesa. Tam ako hladná šelma napácha obrovské škody na zveri. Jeho púť ukončí až guľka poľovníka. Na otázku najmenších členov rodiny ,kde je „hafko„ sa odpovedá: „Hafko bol zlý, musel preč. Ale neboj sa, kúpime mačiatko.„ Viem, že ľudí s takýmto vzťahom k zvieratám je, chvalabohu, menšina. Že väčšina chovateľov dáva svojim miláčikom všetko, čo ako nemé, ale živé stvorenia potrebujú. Bumerang sa vždy vráti. A vráti sa aj skutok vykonaný človekom. K človeku, alebo zvieraťu. V súčasnej dobe sa v médiách čoraz častejšie objavujú správy o útoku psov na ľudí. Zvlášť tie na deti majú často tragický koniec. Každý majiteľ psa by mal využiť najvzácnejší dar, ktorý dostal, dar rozumu a zamyslieť sa, či sa to nemôže stať aj jemu. Či aj jeho „dobrý„ a zvládateľný pes nepreskočí plot do susedov alebo na cestu, kadiaľ idú deti do školy. Sám som zažil prípad (vôbec nie ojedinelý), keď ráno o 7. h pomedzi deti idúce do školy behal vlčiak veľký ako stodola. Keď som došiel cez vŕšok ku kilometer vzdialenému objektu, kde pes patril, ani nevedeli, že ušiel. Nedávno bežal aj s utrhnutou reťazou znova okolo záhrad. „On je dobrý, neublíži.„ Zatiaľ neublížil. Pohryznutí a mŕtvi v správach také šťastie nemali!
Pri rieke som začal a riekou
chcem aj končiť. Mám rád prechádzky po jej brehu. Len tak s rukami vo vreckách alebo rybárskym prútom. No veci, ktoré v nej nachádzam, často vídavam aj v hororových filmoch. Odseknuté kuracie hlavy a nohy sú ešte ľahšie sústo. Ťažšie sa pregĺga, keď pár metrov nad hrádzou, kde sa kúpu deti vidíte o kameň zaháčené vnútornosti po nejakej zabíjačke. Otrasný prípad som zažil pred 2 rokmi. Potreboval som pár kameňov do betónu. V rieke som našiel obrovské plastové vrece a v ňom mŕtveho psa. Kóliu. Pri takýchto nálezoch je ťažké udržať v sebe nejaké jedlo. Kládol som si otázky: ľudské hyeny, šialenci alebo ľudia pod vplyvom drog. No potom som prišiel na miernejšiu odpoveď. Sú to asi ľudia s kladným vzťahom k Indii. Tam sa tiež takto pochováva v posvätnej rieke Ghange. Ona je možno svätá a očisťuje, no naša rieka určite nie. Je veľa človeku dôstojnejších riešení ako sa takýchto „vecí“ zbaviť. Všetko napísané mám z vlastných poznatkov, nálezov a pozorovaní. V nijakom prípade však nechcem ublížiť majiteľovi psa na začiatku.
Stanislav Časnocha, foto: (aa)
