, trochu úzkostlivo na ňu hľadel, lebo vedel, ako je to s jej zdravím. Ženička s vpadnutými a lesklými očami prikývla a rozhliadla sa okolo. Zvierala ústa, aby neprejavila svoje vzrušenie a keď vyšli von, na ostrý vzduch a vnuk jej pomohol pri chôdzi, celkom sa uspokojila. Pod nohami im vržďal koberec z lístia, pokrytý jemnou inovaťou, lebo o takomto čase - popoludní už začínalo primŕzať. “Musela som ťa vidieť, vnúčik. Vieš, necítim sa práve najlepšie. Ktovie, či sa ešte uvidíme. Doktor hovorí, že s mojím srdcom je to zlé, veľmi zlé. Aký si parádny v tej uniforme. Hotový fešák,“ skonštatovala. Vošli do kaviarne, kde bolo plno vojakov z kasárne. Okolo biliardov a pultu sa rozliehal krik. Otvorila kabelku a podala mu “hašlerku“. Zobral si ju a vopchal do vrecka. Keď prišiel čašník, objednal dva čaje. “Mám pre teba aj niečo lepšie,“ povedala a podala mu tisícovku. “Ale babka, nechaj si. Kúp si ovocie, lieky. Ja tu mám všetko, čo potrebujem,“ snažil sa odmietnuť jej darček. Ona mu však medzitým vopchala bankovku do vrecka. “Len ber, neokúňaj sa. Potrebuješ peniaze. Tvoji rodičia sú obidvaja bez roboty, ťažko sa im teraz obracia. Viem, že nemajú nazvyš a ty potrebuješ na prilepšenie. Musíš mať predsa nejaké peniaze medzi rukami. Chodievate do kina, na zábavy, treba ti nejaké koruny na lístky či pivo.“ Pozrela sa mu na nohy. “Nuž, baganče nemáš najhoršie, ešte čosi vydržia. Topánky musia byť dobré. Keď bol na vojne tvoj dedko, omrzli mu prsty. Museli mu dva odrezať.“ Rád počúval tieto historky, ale teraz isto vedel, že babka neprišla kvôli nim. Tak kvôli čomu? Naznačila síce, že s jej zdravím to ide dolu vodou, ale preto isto nemerala toľký kus cesty. Akoby mu čítala myšlienky. “Vieš, chlapče, nemám toho veľa. Ale čosi po mne predsa len zostane. Chcem ti odkázať celý majetok, ktorý sme s dedkom nadobudli. Vkladnú knižku som schovala do matraca v spálni. Musíš to vedieť, keď sa poberiem na druhý svet. Je tam dosť na pohreb i ďalšie trovy, ešte ti aj zostane pekná kôpka peňazí,“ vysvetľovala mu a pritom miešala lyžičkou horúci čaj. Nechápavo krútil hlavou. “Prečo mne? Máš predsa dcéru, moju mamu. Tá by mala po tebe dediť. Tak to predsa chodí,“ snažil sa ju odhovoriť od jej plánu. “Už som všetko zariadila u notára. Rozmýšľala som aj nad matkou, ale potom som sa rozhodla pre teba. Keď sa totiž chcela vydávať, boli sme proti. Je to síce tvoj otec, no už od mladosti mal obidve ruky ľavé. Do roboty sa mu nikdy príliš nechcelo. Nečudo, že teraz, keď vo fabrike prepúšťali, išiel medzi prvými. Sústavne bol na maródke. Raz ho bolelo ucho, raz brucho, inokedy si oškrel ruku či nohu. Stále dookola. Aj tak zázrak, že to toľko s ním vydržali. Pred revolúciou to bolo iné. Robotu mal každý. No teraz sa uchytí len poriadny robotník. Bojím sa, že keby som peniaze a dom odkázala dcére, čoskoro by všetko pošlo dolu vodou. Preto som sa rozhodla, že dedičom budeš ty,“ dokončila dlhú reč a odpila si. Potom ešte raz a položila pohár na stôl. “Si dobrý chlapec, čestný a pracovitý. Viem, že robím dobre. Len sa bojím, aby si si nenašiel nejakú planú ženu,“ uvažovala nahlas. Začervenal sa. Do reštaurácie vošli dve blondínky. Jednu poznal, druhá mu bola neznáma. Babka zbystrila pozornosť, keď mu jedno z dievčat zakývalo. Obidve si sadli k pultu a zapálili si cigaretu. “Pekné, len keby nefajčili, ničia si zdravie. A sú odtiaľto?“ vyzvedala sa. “Áno odtiaľto,“ odpovedal a hrdlo sa mu stiahlo. Čert mu bol dlžen ísť práve do tejto krčmy. Ale bola najbližšie. Nevedel, ako sa dostať z tejto nepríjemnej situácie. Navyše dievča, ktoré poznal, prišlo k stolu a spýtalo sa, či má dnes večer voľno. Zalapal po vzduchu. Babka sa pozerala z jedného na druhého. Nepreriekla ani slovo. Blondíne odpadol na stôl popol z cigarety. Len kúsok od babkinho pohára s čajom. Záporne pokrútil hlavou. Blondína odcupitala späť k barovému pultu. “Príliš vymaľovaná a navoňaná,“ sucho skonštatovala babka. Možno tušila, možno nie, čo sú oné devy zač. Nič mu však nevyčítala. “Aj môj muž, tvoj dedko, bol na vojne, viem ako to chodí,“ urobila bodku za touto nemilou príhodou. Opäť mu vstúpila červeň do líc. “Ešte dobre, že som mal dedka,“ pomyslel si. Pomaly dopili čaj. Potom pomohol starkej do kabáta a vyšli von do lístím a inovaťou pokrytej ulice. Iveta Hažíková