Teraz na jar, keď je vrtošivé počasie, môžete veľmi ľahko ochorieť. Ofúkne vás vietor a vám sa zdá, že je to ten oteplený, no zrazu cítite svrbenie v nose a viete, že prichádza nádcha. Vetrík môže byť ešte poriadne chladný, to len teplé lúče slnka vás mýlia. Skúste si sadnúť cez deň na kameň alebo na holú zem. My sme sa voľakedy ako deti hrávali a hompáľali sme neraz nohami na medziach, lebo v našom chotári boli vtedy ešte role, kým ich nerozorali traktory. Ej, ale prišli potom horúčky! Aj by sme boli dostali remeňom ako zakaždým, keď sme neuposlúchli príkaz, keby nás nebolo rodičom ľúto. Niekedy sa to skončilo až v nemocnici. Veru, taká nemocnica nie je žiaden med. Pred pár rokmi som sa tam zoznámil s jedným chlapíkom – tuším bol z Klokočova. Skamarátili sme sa aj sme spolu chodievali sledovať televízne programy. A práve vo voľnom čase mi rozpovedal jeden príbeh. To sa raz vracal z nemocničného prostredia spoly vyliečený maród Robo. Zastavil sa v prvej krčme, ktorá sa mu postavila do cesty, lebo si rád vypil a v nemocnici bol zákaz užívať alkoholické nápoje. Ako tak sedí v tej krčme a hádže do seba jednu borovičku za druhou, prisadne si k nemu akési neznáme indivídum. Robo už vidí takmer dvojmo, avšak zdvihne hlavu a spýta sa lámanou slovenčinou: “Čo chce-te, pan-pane?“ “Nazdar,“ odpovie hneď cudzinec a pohniezdi sa na stoličke. “Vidím, že sedíte sám a ste nejaký smutný...“ “Ále,“ hodí rukou Robo. “I-idem domov, ale mám-mám ešte nejaké podlžnosti... A vy ste kto?“ “Volám sa Dalibor a som miestny hrobár.“ “Hrobár?“ zdvihne Robo zrak a razom príde k vedomiu. “Veď ja vás akurát potrebujem! Viete, už dlho nepožijem, cítim to...“ Hrobár Dalibor sa pousmeje, porozmýšľa a potľapká Roba po pleci. Vzápätí mu navrhne: “Tak ja vám niečo poviem. Vybavím vám komplet pohreb. Dajte mi teraz päťsto korún a viac už platiť nemusíte...“ “Naozaj?“ čuduje sa Robo toľkej lacnote a siahne do vrecka po peňaženku. No vtedy sa spamätá, vyskočí spoza stola. “Ja ti dám päťsto korún, ty paskuda...“ Darmo však hľadá hrobára, toho už v krčme niet. A ktohovie, či sa mu pri toľkých trúnkoch len nezazdal...
Ladislav Hrubý
Kresba: Andrea Trlicová