U nás pri obchode žije rodina, ktorá dostáva zo sociálneho výpomoc, pretože manželia nikde nepracujú a musia vychovávať sedem detí. Robota sa veru ťažko zháňa, aj keď je situácia taká, že niekomu sa chce robiť, inému zasa nie. Ale táto rodina je poriadna – možno aj preto, že je pod dozorom. A matka tých detí si privyrába aj tak, že šije ženám z dediny. Moja stará si bola nedávno u nej ušiť sukňu, ale to takú, čo nosieva na každý deň. Tú obnosenú strčila do vreca na povale, lebo ona vždy odkladá obnosené šatstvo a potom ho posiela na výpomoc ľuďom v postihnutých krajinách.
Keď sme už spomenuli rodinu pri obchode, pamätám si ,voľakedy bolo mnohopočetných rodín v dedine viac, ako ich je teraz. To na vyšnom konci bývali takí vzrastom nízki manželia a mali celý kŕdlik detí. Bolo ich hádam zo deväť alebo zo desať. Ja som ich až tak nepoznal, ale počul som o ich osudoch. Aj o tom, že si radi vypili. Nejaké deti – tie najmladšie – im zobrali do ústavu, ale stále ostávalo päť hladných krkov. Viete si predstaviť, v akých podmienkach mohli žiť. Vraj chodili otrhané a špinavé. Ale prispôsobili sa, a keď sa rodičia, podgurážení alkoholom, doma hádali, ony ušli kade ľahšie. Niekedy sa domov vracali až neskoro večer.
Stalo sa, že pánovi manželovi sa našla robota v jednej stavebnej firme. Zamestnanci najčastejšie chodievali na múračky do Prahy, ktorú prezývali „zlatá loď“. Matka ostávala s deťmi doma a zdalo sa, že sa začína polepšovať. Ba vraj, čo bolo úžasné, úplne prestala piť. Akurát zvykla posielať deti po okolitých domoch, aby poprosili ľudí o potraviny. Susedom bolo detí ľúto, nuž jednému dali vajíčka, inému zasa soľ, cukor, maslo, múku, ba aj kúsok chleba, ak bolo treba. Deti domy striedali. Teraz ich ľudia videli s koláčmi v rukách. Boli radi, že nehladujú. Všetko by bolo v poriadku, keby sa po okolí nebolo rozšírilo, že najstarší syn od istého času pravidelne kupuje v miestnom obchodíku víno. Aj sa ho raz, keď to už príliš bilo do očí, obchodníčka spýtala, pre koho to víno vlastne je. Nazdávala sa totiž, že ho tie deťúrence potajomky pijú. Naveľa – naveľa chlapec vyšiel s pravdou von - posiela ho kupovať matka. A tak kým deti zháňali u susedov niečo pod zub, matka si mohla ušetriť peniaze určené na potraviny a v pokoji si potom popíjať doma vínko. Veru, ľudia sa vedia vynájsť aj v tých najzložitejších situáciách.
Ladislav Hrubý
Kresba: Andrea Trlicová
