u, ktorý napriek pokročilému veku ešte stále dokáže opraviť hodinky. S energickým prešediveným pánom sme sa stretli v jedno nedeľné dopoludnie na krásňanskom námestíčku pred kostolom. Emil Šustek sršal životom, a keďže mal dobrú náladu, súhlasil, aby sme ho prišli navštíviť. Tak sa aj stalo. Bol slnečný deň. Hoci sa viditeľne oteplilo, dvor pred domom pokrývali haldy starého, ubitého snehu. Už na schodoch nás privítala pani Pavlína, manželka pána Šusteka. Usadili sme sa vo svetlej verande, kde bol stolík a stoličky. Čoskoro sa medzi nami rozprúdila debata. Začala sa, akože inak, narodením pána Šusteka.
Ťažký život Kysučana v cudzine
„Bolo to štrnásteho mája v dvadsiatom prvom roku,“ akoby sa pán Šustek tešil z tohto dátumu. „Vtedy sa vraj zrodila aj KSČ. Bol som prvorodený syn.“ Mal ešte jedenásť mladších súrodencov. Za prvej republiky bol ťažký život, zvlášť na Slovensku. Zaostalá agrárna krajina iba čakala na svoj rozvoj. Ani kysuckým sedliakom neostávalo často krát nič inšie, ako hrdlačiť na svojich kamenistých políčkach.
„Môj tatíčko robili pod Oščadnicou na píle,“ rozpráva pán Šustek. „Boli gátrista. Do roboty dochádzali až z osady U Grapov, a to pešo dolu i hore.“
Aj on vlastne začal pracovať v oščadnickej píle. Jej majiteľom bol istý Eduard Pík. V roku 1939, za Slovenského štátu prišiel na Kysuce agent, ktorý zháňal ľudí na robotu do Rakúska. Mohli sa tam dostať len takí, čo boli zamestnaní. Šustek vtedy využil situáciu a dal si do robotníckej knižky napísať uvoľnenie zo zamestnania. Štyri roky potom robil v Rakúsku, kdesi v Alpách. Kúpil si slovensko – nemecký slovník, aby sa vedel dorozumieť. Aj na pracovisku poprosil vedúceho, nech ho dá hneď pracovať s Nemcami, kde mohol ľahšie zachytiť a vštepiť si nemecké slová.
S heligónkou veselšie
„Keď som sa vracal z Rakúska, zastavil som sa v Českých Budějoviciach,“ pokračuje v rozprávaní Emil Šustek. „Za nemecké marky som si tam kúpil heligónku, teraz budeme spolu hrávať. Aj sme veru neraz hrali na Zborove, v Kalinove, tiež po vrchoch, teda všade tam, kde sa robili svadby a bolo veselo...“
Šustek odišiel potom do traktorovej školy do Berlína. Po nemecky už vedel, takže sa mohol ľahšie v prostredí orientovať. Vtedy sa vyrábali tri druhy traktorov. Na školu a na berlínske pôsobenie si absolvent spomína:
„Povedal mi tam jeden: Keď náš Hitler vyhrá vojnu a aj zvládne svet, horné Kysuce aj horná Orava budú zalesnené, zavodnené a vy pôjdete na Ukrajinu dorábať chlieb. Hitler bol vtedy známy výrokom: Čo robíš hore na nebi, tvoja vec, a čo ja na zemi, moja vec. Šťastie od Boha, že nevyhral vojnu...“
Okúsil „chlebíček“ pri delostrelcoch
Emil Šustek sa znovu vrátil domov a pracoval na železnici. Otváral závory, vydával cestovné lístky. V Brodne, Ochodnici, pod Oščadnicou, na Horelici i v Čadci. Má jednu príhodu:
„Pod Oščadnicou som aj neraz prespával, aby som ráno mohol byť hneď v robote. Raz cez deň prišli za mnou žandári, že mám hneď zavrieť závory. No ja som im povedal, že ešte nie je čas a že mám svoje príkazy. Ale oni len zavrieť a zavrieť, tak som ich teda pustil dolu. Vtedy chytili pred nimi akéhosi šoféra, ktorý ukradol v Žiline auto.“
Počas vojny a povstania sa Emil Šustek dostal k protilietadlovým delostrelcom do Banskej Bystrice pod Urpín. Poslali ich na stanovište neďaleko letiska Tri duby. Zaviedli si tam telefonické spojenie. Mali veľký otočný ďalekohľad. Dostali ho na starosť traja vojaci a tí mali hlásiť typy lietadiel, ktoré sa zjavia na oblohe.
„Viete, ja som tam vtedy strieľal do neba,“ vraví so smiechom pán Šustek. „Mali sme púšťať iba americké lietadlá. Hlásili sa vždy bielou raketkou. Znamenalo to: Ideme v dobrom, dovoľte nám pristáť. Nemecké stroje sme mali zostreľovať.“
Lietadlá, ktoré pristávali, priviezli potraviny, zbrane a lieky. Tiež v tom transporte doviezli zásobu žuvačiek a vraj boli také dobré, že sa rozhodovali, či ich majú žuť, alebo rovno jesť ako cukríky...
Aj pondusovky sú preňho hračka
Keď sa Emil a Pavlína zobrali, začali stavať dom. Horko-ťažko ho vlastnými silami vystavali a bolo treba spraviť krov.
„Zavolali sme Jedináka, ktorý robil krovy aj inde,“ spomína si pán Šustek. „Ale strechu dvíhal strašne dlho, trvalo mu to štrnásť dní. A pýtal za robotu viac ako sme počítali.“
Pán Šustek sa vtedy zdravo nahneval a povedal si, že keď niekto dokáže robiť krovy, musí sa to naučiť aj on. Kúpil si tesársku knihu a z drievok – štangličiek vytvoril strechu podľa návodu. Potom dal dohromady prvý krov – Justínovi Murčovi, a to bolo jeho veľké víťazstvo.
Manželia Šustekovci sú spolu už úctyhodných päťdesiatšesť rokov .Vychovali spolu 4 deti. Tri dcéry a syna. Hoci pán Šustek už krovy ani strechu nerobí, venuje sa svojmu druhému koníčku – hodinárstvu. Remeslu sa naučil v Kysuckom Novom Meste. Ešte i teraz dokáže opraviť pondusovky, ale aj náramkové hodinky, lebo hoci v starobe je, ako sám hovorí, trochu prihluchý, zrak má ešte stále ostrý...
Ladislav Hrubý
Foto: autor a arch.
