Zima už pomaly slabne, hoci ešte dosť dlho budeme cítiť jej chladný dych. Sused ešte toť vyhadzoval sneh z dvora, vlastne nakladal ho na fúrik a vyvážal k potoku. Keď skončil na dvore, pustil sa do odstraňovania snehovej prikrývky v záhrade. Viete, aj som sa čudoval, lebo ľudia tak nezvyknú robiť, veď kto to kedy videl sneh odhadzovať z role, ale som ho nechal, lebo bol akýsi namosúrený – asi na svoju starú alebo na vládu. Pripúšťam, že tá snehová nádielka bola tohto roku poriadnejšia a že ľudia sa pri nej zapotili. Ale aspoň si krajina viac oddýchla a bude lepšie rodiť. Takto koncom zimy sa odohral jeden príbeh, ktorý som si pred niekoľkými rokmi zapísala do kalendára. Podľa rozprávania sa udial ešte počas vojny. To bola vtedy bieda, lebo deti chodili do školy bosé, a tak radšej tú školu zatvorili, kým nadobro neprišla jar. Aj chlapi boli bez roboty, akurát sa činili tí, čo sa zverbovali k partizánom alebo im nejakým spôsobom pomáhali. Mnohých Nemčúriska pochytali a vypočúvali a veru daktorým potom chýbali nosy a uši, lebo nechceli prezradiť úkryty. Takí, čo ostali doma, vyčkávali, či sa nenájde nejaká príležitostná robota. Raz vyhlasovali prostredníctvom megafónu – trúby, že sa majú na neďalekom svahu kopať zákopy s guľometnými hniezdami a kto si chce zarobiť, môže prísť. Konečne! Predstavte si situáciu, že sa zrazu z domov vyhrnú bosí ľudia s lopatami a krompáčmi. Ba vlastne všetci neboli bosí, iba niektorí a zopár si obulo topánky, ktoré priam pýtali jesť. Aj úbožiaci, čo mali budovať úkryty, boli hladní. V okolí dediny síce operovali komunisti, lebo si založili ilegálnu bunku, ale presvedčte dedinčanov, že nemajú pomáhať nepriateľovi, keď ich za robotu platí. Zákopy a bunkre sa teda spravili a premrznutí ľudia čakali v radoch na plácu. Tí bosí prešľapovali z nohy na nohu a veru ich mali aj spuchnuté, takže si ich narýchlo pozabaľovali do handier. Zarobili nejaký ten groš, nuž sa výnimočne otvorila krčma, aj keď jej majiteľa – Žida už dávnejšie odviezli na nútené práce alebo transportovali rovno do plynu. Chudáci chlapi sa tak v tej krčme poopíjali, že nevedeli, kde sú, ba tancovali vonku po studenej čľapkanici. Ťažko zarobené peniaze strovili na pálenku. Neostávalo im nič inšie, len znovu čakať – tentoraz na príchod Rusov od východu...
Ladislav Hrubý
Kresba: Andrea Trlicová