Vedel, že neznáša, keď niekto zvoní. Už veľakrát si pomyslel, načo vlastne majú nainštalovaný zvonček, keď v podstate všetci, ktorí k nim prídu, vedia, že radšej treba klopať. No veľa takých nebolo, ktorí by mali chuť navštíviť ich domácnosť. Dôvodom bola jeho žena. Večne ukričaná, hašterivá, zlostná. Málokto vydržal v jej spoločnosti viac ako hodinu. Dokonca ani jej matka. Aj keď Matilda hovorila, že je po nej. Zrejme áno. Obidve jazyčnice nevydržali dlho spolu. Svokrine návštevy končili väčšinou zúrivým buchnutím dverí. Za dverami ešte stihla stlačiť zvonček, riadne dlho na ňom pridržala prst a už bežala dolu schodmi. Ako na potvoru, ráno si zabudol kľúč. Mal ho vo vrecku kabáta, ktorý zvyčajne nosieval, no dnes si obliekol iný. Opäť slabúčko zaklopal. „Keď máš sklerózu, navštív doktora,“ ozvalo sa spoza dverí. Potom počul pootočenie kľúčikom a dvere sa otvorili. Vedel, čo uvidí. Hlavu v natáčkach a vyziabnutú tvár, na ktorej sa nedala nájsť žiadna príjemná črta. Vošiel, vyzul si topánky a potichu sa vkradol do kuchyne. Ani sa nepýtal, či niečo varila. Držala teraz diétu a tak sa napchávala len surovou zeleninou a ovocím. Otvoril chladničku a vybral si paštiku. Natrel si ju na chlieb, zohrial čaj a pustil sa do jedenia. Rozmýšľal, prečo si vlastne Matildu vzal. Musel usúdiť, že bol skrátka hlúpy. Raz videl, ako sa jeho dievča rozpráva so spolužiakom a mal jej to za zlé. Odvrkla mu, že je hlupák a on sa urazil. Aj mu povedala, že to tak nemyslela, no on sa tváril naduto. Myslel si, že ho bude prosiť donekonečna. No ona nemala takú náturu. Bolo to veselé stvorenie, ktorému nechýbal na tvári úsmev. Potom si našla iného. Po roku sa zaň vydala. A on si z trucu zobral Matildu. Robila predavačku v obchode, kde chodieval nakupovať. Raz niesol plný košík, ktorý sa mu tesne pred pokladňou vysypal. Začervenal sa a ona mu povedala, že sa to stáva. Dokonca mu pomohla pozbierať tovar zo zeme. Asi to bol prvý okamih, keď začal rozmýšľať o tom, že sa ožení. Potrebuje predsa niekoho, kto sa bude on starať. Ako sa len mýlil, keď si to myslel. Teda to o opatere. Už tesne po svadbe si všimol, že Matilda bola mizerná gazdiná. Na večeru prinášala z obchodu konzervy. Tento spôsob stolovania – jedenie z kastrólikov, kde párky so šošovicou, či lečo s klobásou zohrievala, im v podstate zostal doteraz. Ako vydržal s ňou desať rokov? Sám nevedel. Vedel však to, že je nešťastný. V manželstve. Možno keby mali deti, bolo by to iné. Venoval by sa im a Matilda by mu možno menej prekážala. Keďže v jeho rodine panovala ponurá atmosféra, snažil sa aspoň odreagovať s kamarátmi v robote. Tam akoby sa prevliekol do inej kože. Žartoval, bol za každú psinu. Občas si s kamarátmi posedel pri vínku, no bedlivo sledoval ručičky na hodinkách. Mal šťastie, že Matilda pracovala teraz v supermarkete do neskorých večerných hodín. Keď sa niekto privčas zdvihol od stola s tým, že musí ísť domov, pretože má prísnu ženu, presviedčal ho, nech ešte posedí, ženu si vraj treba vychovať. Tak ako on. Nevedeli, či mu veriť, či nie. Nikto totiž jeho manželku nikdy nevidel. Na spoločné oslavy, či podnikové plesy vôbec nechodil. Vždy to vedel odôvodniť. Bol chorý buď on, alebo jeho žena. Jediné čo vedeli jeho spolupracovníci bolo to, že sa volá Matilda. „Dnes je MDŽ, mali by sme našim kolegyniam pogratulovať a kúpiť im po kvietočku,“ prišiel Milan s nápadom, keď pozrel do kalendára. Poskladali sa, ani on nezostal bokom. Nevedel, ako sa vyhovoriť na popoludnie, keďže ich kolegyne po gratulácií pozvali na pohárik vínka do reštaurácie blízko fabriky, kde pracovali. Na nič múdre neprišiel a tak išiel s partiou do útulnej vinárničky. Prisadla si k nemu hnedooká Pavla. Páčila sa mu. Najmä jej lichôtky, ktoré mu šepkala do úška. Nebolo mu to proti vôli. Ako obyčajne, sypal vtipy ako z rukáva a smiechu nebolo konca kraja. Keď pozrel na hodinky, vedel, že najlepšie by bolo zdvihnúť sa a odísť. Bolo už pred polnocou. Chcel tak urobiť, no Milan, ktorý mal ženu v kúpeľoch a dnes bol hrdina, ktorý sa nemusí ponáhľať domov, mu pripomenul jeho „dobre vychovanú žienku“. Ani nie po dvoch hodinách sa mohli presvedčiť o „pravdivosti“ jeho slov. Otvorili sa dvere a do miestnosti vletela akási fúria, ktorá pribehla k ich stolu a začala ho fackať. Zo dve sa ušli aj Pavle, ktorá sa k nemu túlila ako prítulné mačiatko. Nevedeli, čo sa deje. Nezostávalo mu iné, než im ju predstaviť. Svoju ženu Matildu. Keď v ten večer, vlastné polnoc, prišiel k bytu, vedel, že klopať netreba. Pred dverami stáli dva kufre s jeho oblečením. Konečne po desiatich rokoch si vydýchol. Iveta Hažíková
