Nedávno sa mi dostala do rúk kniha spisovateľa Vladimíra Mináča Smrť chodí po horách. Čítal som ju už dávnejšie aj Osud človeka od Šolochova. Veľa ľudskej biedy a utrpenia poznala táto zem. Trochu som sa aj zamyslel nad osudmi ľudstva, akoby som bol nejaký filozof, ale z úvah ma vytrhla moja stará. Poslala ma na bicykli do obchodu, lebo zabudla kúpiť kvasnice na koláč a chcela ešte poumývať okná, takže na prechádzky jej neostával čas. Ja som sa zasa rád prešiel, vlastne previezol na tom bicykli, veď si za zvyšné peniaze môžem na chvíľu posedieť v našej krčmičke. A veru sa mi dobre povodilo. Stretol som sa s kamarátom z vedľajšej dediny, bol tu čosi vybavovať u brata. Porozprával mi jeden príbeh. Hneď som si ho doma zapísal do svojho kalendára.
Stalo sa to vtedy, keď ten môj kamarát študoval na vysokej škole. Viete, ako je to, kým sa človek vyučí - treba na to trochu rozumu a veľa peňazí. Nuž a keďže niektorí rodičia postrádajú dostatok financií, študent si musí na vlastnú existenciu privyrobiť aj sám. Aj kamarát chodieval spratávať uhlie, štiepať drevo a občas sa mu podarilo dostať sa na nakládku vagónov, kde sa dal zarobiť väčší peniaz.
Raz prišli do školy filmári, že idú nakrúcať film z druhej svetovej vojny. Neviem, neviem, či to nemalo byť práve podľa Mináčovho románu. A tak hľadali tí filmári ľudí, ktorí mali hrať Nemcov a partizánov. Kamarát sa hneď prihlásil, lebo za účasť na scéne každému dávali stovku, teplý čaj a guláš. Dostal sa k partii Nemcov. Tí mali odraziť útok partizánov. Podmienky boli ťažké: všade mokrý sneh, pretože sa už blížilo k jari, na lesnej ceste maras. A oni, tí komparzisti, či ako ich to volali, sa museli pred streľbou ukrývať. Plazili sa raz po snehu, inokedy sa ukrývali za stromami, padali na rozbahnenej ceste. Po bitke vyzerali ako furmani. Trošku sa poumývali v horskom potoku a zjedli guláš. Blízko bola dedina. Keďže boli uzimení a za svoj výkon dostali plácu, rozhodli sa, že sa zohrejú v krčme. Aj sa v nej zastavili v tých nemeckých mundúroch. Nuž a sedel tam za stolom jeden starček, ktorý sa pamätal na povstanie, a zrazu začal vykrikovať: Nemci! Ľudia boží, Nemci sú tu znovu! Vôbec si nevšimol, že tie Nemčiská nemajú zbrane. Celá krčma sa, samozrejme, smiala. O chvíľu prišli i partizáni. Spoločne zapili vydarený deň.
Ladislav Hrubý
Kresba: Andrea Trlicová