ch rokoch nevyprchali spomienky na častokrát zlomové udalosti našej histórie, keď sa rozhodovali o bytí či nebytí, teda o záležitostiach pre nás mladších vcelku neznámych, pretože sme ich nezažili a môžeme si ich akurát len predstaviť. Jeden z pamätníkov na podobné časy František Jančo žije v Ochodnici. Jeho spomienky sa viažu na osudy železničného mosta cez potok Ochodničanku. Bola vtedy vojna.
František Jančo sa narodil začiatkom tridsiatych rokov v chalúpke neďaleko železničnej stanice. Otec počas sezónneho obdobia, teda zhruba od mája do septembra pracoval na železnici a matka sa starala o hospodárstvo v miestnej časti obce, ktorú nazývajú Hlboké. Pomáhali jej deti. V Hlbokom bolo viacero pľacov. Rodina žila v cholvarkoch. Všetci pracovali na roli alebo pásli kravy. Bola tu postavená aj koliba. Kedysi patrila vraj grófovi Czákymu. Neďaleko sa nachádzajú povesťami opradené Kamenné prahy. Povráva sa, že práve tu Jánošík, ktorý bol na Kysuciach, a teda aj v Ochodnici ako doma, zakopal časť svojich pokladov. Na zimu sa rodina sťahovala do domu na dolnom konci. Osud cholvarkov bol spočítaný hneď po povstaní, keď ich museli zbúrať. Neďaleko pôvodnej drevenice postavili v roku 1942 ďalšiu a vedľa nej neskôr aj murovaný dom. Tieto dve stavby stoja v plnej paráde dodnes.
Spomienky pána Janču sa viažu predovšetkým na chlapčenské časy, keď sa po vypuknutí povstania rozhodovalo o strategickej železničnej trati Žilina – Jablunkov a o jej objektoch. Medzi ne patrili aj mosty. A tak sme sa s pánom Františkom stretli uňho doma. Podkrovie stavby, kde má svoju izbu, je obložené drevom a podobá sa vnútrajšku poľovníckej chaty. Túto atmosféru navodzuje aj jedna stena miestnosti, ktorá je ovešaná srnčími a jeleními parohmi. Niektoré majú úctyhodný vek. „Priznám sa, že mám v obľube drevo a prechádzky do prírody,„ víta nás majiteľ príbytku. „S drevom som sa stretával počas zamestnania v Kysuckom Novom Meste a dodnes sa mu ako materiálu venujem, pretože zhotovujem z neho vo svojej dielni rôzne výrobky.„
Z troch podkrovných okien dobre vidieť okolie, ale najmä železničnú stanicu s mostom cez potok. Možno tento výhľad pripomína pánovi Františkovi niekdajšie časy. Prinesie fotografie. Začne rozprávať: „Po vypuknutí povstania sa tu rozhýbalo vojsko. Nemci mali už dlhšiu dobu obsadenú stanicu, všade boli stráže, cestovné lístky sa vydávali mimo budovy. Išlo tu, samozrejme, najmä o most...„ Nemci dobre vedeli o postupe Rusov od východu. Začali sa zakopávať po úbočiach a na tieto práce využívali aj domáce obyvateľstvo. Vraj sa tam dalo celkom dobre zarobiť. Pán Jančo ako decko so skupinou chlapcov všetko pozorovali a mnohokrát si neuvedomovali vážnosť a nebezpečnosť situácie. Niekedy sa potme dostali až do blízkosti mosta. Ale to len málokedy, lebo bolo po zotmení zakázané vychádzať z domov. Až prišiel ten deň, keď sa po dedine rozšírila správa, aby sa ľudia poschovávali, lebo od Jablunkova ide silné nemecké vojsko. Bolo dokonca vyhlásené, že si majú pootvárať okná, aby neprišli o sklá. Nemci totiž všetko po sebe ničili. Teraz zrejme prišiel na rad most. „Bola tu vtedy dvojkoľajka, ako je dnes,„ spomína si pán Jančo. „V ten večer, keď sa to stalo, bolo počuť hrozný hluk. Nachádzali sme sa blízko stanice, a tak sme vedeli, že sa voľačo deje.„ Nemci pomocou ťažkého mechanizmu povytrhávali podvaly, tzv. švale na jednej z tratí, druhú ešte nechávali kvôli ústupu. Robili to vraj akýmsi hákom. Podvaly sa pod jeho ničivou silou dvíhali ako zápalky. Používali pri tom aj nálože. „Napokon prišlo ráno,„ hovorí pán Jančo. „Teraz už presne neviem, či bola sobota, alebo nedeľa. Okolo deviatej nastal výbuch – vedeli sme, že most museli vyhodiť do povetria.„ Tak sa aj stalo. Nálože však nevybuchli všetky, Nemci sa asi ponáhľali. Odvtedy sa tu neukázali. Po ich odchode sa po okolí začali potulovať Ukrajinci. Zaujímavé je, že pán Jančo sa s jedným z niekdajších okupantov stretol po rokoch, keď bol na zárobkoch v okrese Kaplice kdesi pri rakúskych hraniciach. Tento rakúsky Nemec bol počas vojny v Žiline so svojou posádkou a na udalosti sa pamätal. Teraz už nebol nepriateľom, fašistom. Nuž, aj taký je život...
František Jančo má teraz času habadej. Všetko sa vrátilo do starých koľají. Najskôr bol v roku 1946 daný do prevádzky most so železnou konštrukciou a drevenou jazdnou plochou, neskôr ho nahradil železobetónový most. S pánom Jančom sme sa boli naň pozrieť. Poukazoval nám aj okolitú prírodu, teraz zabielenú snehom. Rád chodieva s priateľmi a so svojím synom Ferom po turistických chodníčkoch. Beľajky, vrch Priedomie, vrch Koruny, Kamenné prahy, poľovnícka chata na Holi, Husárik... Zhora si môžu pozrieť obec a lesklúcu sa železničnú trať. Počas svojej existencie veru všeličo prežila. Aj v súčasnosti patrí medzi strategicky najdôležitejšie a najfrekventovanejšie dopravné tepny.
Nedávno sa mi dostali do rúk noviny Deň z polovice roku 1945. Priniesol mi ich priateľ. Noviny našiel u starého otca na povale a boli pokryté vrstvou prachu. V článku „Novosti z Kysúc„ sa okrem iného píše:
„Koncom minulého týždňa sa pohol zo Žiliny, lepšie povedanú z Budatína prvý vlak smerom na Kysucu. Široké vrstvy obyvateľstva, ako aj celé Kysuce privítali túto radostnú skutočnosť, ktorá je dielom a výsledkom mozoľnatej práce našich železničiarov, najmä kysuckých, s veľkým potešením. Veď ako by aj nie! Kysuce veľa trpeli odrezaním od ostatného sveta a každý veru nemohol spraviť 20-30 km pešo. Teraz však už, chvalabohu, premáva vlak len po jednej koľaji tam a späť, lebo druhá sa ešte len opravuje. Pozdĺž trate ležia ešte vyvrátené a poškodené desiatky železničných vozňov a semafórov, návestí a pod. Zato však mosty, z ktorých aj tie najmenšie, niekedy len 2-3 m dlhé, vedeli nemeckí okupanti zničiť, sú už opravené...„
Ladislav Hrubý
Foto: autor
