n mi vraví, poď tam, v hentom obchode je železiarstvo,„ vypočula som si nechtiac rozprávanie muža, ktorý spolu s ďalšími dvomi vystúpil z vlaku. Potmehúdsky im rozprával o tom, ako kamaráta napálil. Išiel s ním do obchodu aj napriek tomu, že vedel, že v ňom železiarsky tovar už dávno nepredávajú. „Ja som vedel, že tam už predávajú, tie, nohavičky. Ale som ho nechal. Predavačky tam postávali a on sa dobíjal dovnútra. Keď povedal, že chce vrták dvanástku, skoro poodpadávali od smiechu.„ Chlapi sa zasmiali a od spodnej bielizne prešli na inú tému a ja som si uvedomila, že majú pravdu. Skutočne sa človek nemôže spoľahnúť na to, že nejaký obchod vydrží na jednom mieste niekoľko rokov, že ten istý tovar čo pred rokom tam nájde aj teraz. Je len veľmi málo svetlých výnimiek. Len veľké obchodné domy a väčšie zabehnuté spoločnosti „nezabiehajú„ z priestorov do priestorov. A tieto výnimky vlastne len potvrdzujú ono pravidlo, že je to tak. Predajňa vznikne, človek si na ňu začína zvykať, no jedného dňa príde a výklad je polepený plagátmi „likvidácia„. Príde o týždeň a v regáloch je niečo úplne iné, než bývalo. A takéto neustávajúce zmeny, kedy sa sortiment v predajniach i predajne samotné zásadne menia, svedčia o tom, že ešte zďaleka nie je všetko také ako má byť. Pohyb je všeobecne zdravá vec, nie však taký, čo len vždy rozvíri predovšetkým obsah našich peňaženiek. Iveta Hažíková
