ila nos. Práve ten jej bol najpodozrivejší. Ani mama ani otec taký nemali. Pripomínal jej gombík posiaty pehami. Na poslednej návšteve si dobre poobzerala aj starkých. Album prelistovala možno stokrát. Neobjavila v ňom žiadneho človeka, ktorý by sa jej len trochu podobal. V škole ju prezývali „poďobaná“. Už keď bola prváčka sa jej vysmievali kvôli zovňajšku. Nikdy nezabudne, ako sa jej vtedy pani učiteľka zastala a povedala, že z nej raz bude veľká krásavica, za ktorou sa budú chlapci obzerať. Netrpezlivo čakala na ten deň. Keď nebola mama doma, rada si obúvala jej topánky na vysokých podpätkoch. Chcela byť veľká čím skôr. No keď sa pozrela do zrkadla, nezbadala žiadne zmeny. A chlapci sa za ňou otočili iba vtedy, keď jej vyplazovali jazyk. Koľkokrát sa rodičov spýtala, na koho sa podala. Vždy ju so smiechom odbili, že ju priniesol bocian z krajiny, kde žije „Pipi dlhá pančucha„. Takéto vysvetlenie sa jej nepozdávalo. Bolo tesne pred Vianocami. Pomáhala upratovať. Vysávala koberce, utierala prach, až ju mama napomenula, aby si oddýchla, pretože je maličká. „Ale ja nechcem byť stále malá, chcem narásť a byť pekná. Aj pani učiteľka mi povedala, že keď vyrastiem, budem krásavica,„ vysvetľovala mame. „Pre nás s ockom si to najkrajšie dievčatko na svete a pani učiteľka mala pravdu. Ak mi teda chceš silou mocou pomáhať, zober kľúčik od schránky a prines poštu. Určite nám prišli ďalšie pekné pohľadnice od príbuzných.„ Pošty bolo naozaj veľa. Bola pyšná, že pochádza z takej rozvetvenej rodiny. Obzerala si krásne pohľadnice a známky. Do očí jej udrel list s neznámym písmom. Rozmýšľala, kto im to môže písať. Položila všetko na stôl a odišla do izby nakŕmiť bábiky. V ten večer boli otec s mamou mimoriadne smutní. Zdalo sa jej, že aj uplakaní. „Kristínka, musíme ti niečo povedať,„ začal otec. Slová sa mu ťažko drali z úst. Povedal jej vecí, ktorým spočiatku vôbec nerozumela. Pochopila toľko, že nie je ich. Jej matka ju vraj po narodení ponúkla na adopciu, no teraz by sa rada s ňou stretla. „Ale ja nechcem žiadnu inú mamu, ani otca. Vy ste moji rodičia,„ kričala a vbehla do izby. Schovala sa pod paplón a celá sa triasla. Rozmýšľala, kde utiecť, aby ju tá žena nenašla. Nechcela ju vidieť, ani sa s ňou stretnúť. Veď ju odvrhla, tak prečo ju chce teraz vidieť. V hlave sa jej hromadili otázky, no odpovede na ne nepoznala. Počula ako otec voľakde telefonuje. „Možno volá tej cudzej žene, až nechodí,„ pomyslela si. Do izby vošla mama. Ozaj, veď to nie je jej vlastná. Ako teraz bude volať ženu, ktorú miluje a ktorá sa stará o ňu s toľkou láskou. „Mami, môžem ti tak hovoriť, keď nie som tvoja?„ spýtala sa plačúc. Objala ju okolo krku. „Sľúb mi, že má nedáš tej druhej,„ prosila. „Ale dcérenka, ty si naša. No žena, ktorá ťa porodila a ktorá je tvojou biologickou matkou, si asi uvedomila chybu, ktorú urobila, a chcela by ju napraviť. Neuvedomila si však, ako ti to môže ublížiť. Musíš sa pripraviť na to, že ťa vyhľadá a bude sa chcieť s tebou porozprávať. Po vianočných sviatkoch išla Kristínka opäť do školy. Aj učiteľka si všimla, že je zamyslená. Keď jej položila nejakú otázku, nevedela nájsť odpoveď. Jej myseľ blúdila niekde inde. Nevšímala si ani to, keď sa ju snažili spolužiaci podpichnúť a kričali: „Poďobaná, poď si s nami stavať snehuliaka. Sadla si na zasneženú lavičku a rozmýšľala. Hlavou sa jej preháňali nápady. Ujde a schová sa u starkých. Tam ju možno tá „cudzia„ žena nenájde. Musí si však zobrať nejaké veci. Keď prišla domov, v izbe sedeli rodičia a neznáma žena. Pozrela sa na ňu. Bola veľmi pekná. Ten nos jej bol akýsi známy. Zdúpnela. Bol presne taký, ako mala ona. Len trochu väčší a bolo na ňom zopár pieh. Žena vstala a niečo povedala. Nič z toho však nepočula. Zatvorila sa do izby. Nevie, koľko času ubehlo. Otvorila na mamino klopanie. „Je nám to strašne ľúto. Nečakali sme, že naozaj príde. Ubytovala sa v hoteli. Vraj ťa počká, keď pôjdeš zajtra zo školy,„ povedala jej. „Ale ja sa nechcem s ňou stretnúť. Prosím vás, príďte pred školu aj vy. Nechcem ju.„ V škole sa nemohla sústrediť. Pani učiteľka ju niekoľkokrát napomenula. Keď skončilo vyučovanie, dala si tašku na chrbát a pobrala sa domov. Zbadala ju hneď. Vysokú, pekne upravenú. V rukách držala obrovskú škatuľu. Poznala také z obchodného domu. Isto bola v nej bábika. Kristína sa rozbehla po školskom chodníku. Pri bráne stáli jej milovaní rodičia. Hodila sa otcovi do náručia. Žena s bábikou a pehavým nosom sa bez slova pobrala preč. Iveta Hažíková
