Nedávno som sa stretol v dedine s priateľom Viktorom. Bol tu navštíviť svoju sestru a teraz zamýšľal vrátiť sa domov. Stál na autobusovej zastávke a očividne mu bolo zima. Tľapol som ho po pleci, reku, či ma ešte pozná. A on hneď ako ma zbadal, vylúdil taký úsmev ako už dávno nie. Tak sme sa tam zvítali a začali sme sa jeden druhého vypytovať, čo nového. Nuž ale v tej zime sa zle klebetilo, a tak som Viktora pozval do blízkej krčmičky. Zmešká jeden autobus, ide mu ďalší. Nemusí sa báť, že sa domov nedostane. Pekne sme sa veru porozprávali aj sme sa trochu počastovali ako správni kamaráti. Ktohovie, kedy sa znovu stretneme. A žijeme len raz...
Rozhodol som sa vám porozprávať príbeh o jednom chlapíkovi z bystrickej doliny, tuším sa volal Pongrác. Namôjdušu, jeho meno som si poriadne nezapamätal, ale ako chlapec som ho občas vídal, keď sme prechádzali cez vrch do doliny, aby sme si s futbalistami zo susednej obce zahrali futbal. To sa vtedy necestovalo autobusom ako dnes a veru ani dresy poriadne neboli. A tento Pongrác navštevoval futbalové stretnutia a zabával ľudí – hráčov i divákov. Bol to veľký rečník... Po futbale sa vždy išlo do krčmy, ktorá stála vedľa hlavnej cesty. My decká sme si kúpili malinovky, ale starší futbalisti a dospelí popíjali trúnok s pivom. Pongrác, samozrejme, nesmel medzi nimi chýbať. Tu sa prikmotril k jednému stolu, kde povedal vtip a dostal zaň poldecák, tu k druhému, tretiemu, štvrtému... Kým nepoobchádzal všetkých hostí. Potom sa posadil na stoličku pri pulte, ktorú tu mal vyárendovanú, ba vraj aj vlastnou krvou podpísanú, a tam odpočíval. Chlapi popili a brali sa znovu cez zalesnený kopec domov. Vedel som, že kým sa dostanú do druhej dediny, bude vari aj polnoc. Lúčili sa s Pongrácom. Ten už poriadne namazaný zrazu začal vykrikovať: „Ľudia moji, ja sa dnes obesím!„ Stolovníci sprvu stŕpli, ale krčmárka im vysvetlila, že keď si chlap vypije, vždy sa vešia. V lete i zime. Nemá ročného obdobia. A Pongrác znovu: „Ak ma pochováte k otcovi, prisahám, že sa odtiaľ vyhrabem a budem vás strašiť.„ Dozvedeli sme sa, že sa jeho otec, tiež pijan, zastrelil. Pri definitívnej rozlúčke sme znovu počuli: „Dnes sa, chlapci moji, obesím. Ale to len vtedy, ak už nenájdem žiadne peniaze.„ Pongrác siahol do vreciek nohavíc a vytiahol odtiaľ päťdesiatkorunáčku. „A just sa vešať nejdem,„ vykríkol a objednal si slivovicu.
Pongrác sa vraj ešte mnohokrát vešal, ale doteraz tak nespravil. Vždy sa mu totiž podarilo odkiaľsi vyhrabať nejaké tie grošíky a vari sa aj bojí, že ho pochovajú vedľa jeho otca...Ladislav Hrubý
Kresba: Andrea Trlicová
