Po iné roky sme už chodili v čižmách alebo aspoň v teplých bundách. Tento rok sme sa však ani v neskorom októbri vôbec nepozastavili, ak sme na ulici stretli niekoho v sandáloch či na poludnie v krátkych rukávoch. Mnohým vysoké teploty v tomto ročnom období neprekážali, dokonca tí, čo sú viac teplo ako zimomilní, by si na ne celkom ľahko zvykli. To je ten slávny skleníkový efekt! Povedia si iní. Už sme na tej zemi dohumpľovali, čo sa dalo. Kedy si má príroda oddýchnuť? Na to je predsa zima. Zaľahne pod bielu perinu a spí. A keď bude stále teplo, kedy naberie nových síl? Stále bude zelenieť, rodiť, jablká budeme zberať aj dva razy do roka. To však nie je štýl našich zemepisných šírok. A navyše, čo bude s pranostikami? Martinom na bielom koni to začalo. A čo Katarína, Ondrej, Barbora, Mikuláš a Lucia? Čo s nimi? A napokon, ako prídeme k tomu my všetci? Veď roky rokúce čary so zimou súvisiace tradujeme, roky ich cibríme a uchovávame a zrazu nebude to podstatné, čo k nim potrebujeme? Obyčajný sneh! Ani dovážať ho nebudeme môcť, lebo ako v rozprávke Soľ nad zlato sa na hraniciach roztopí tak rýchlo, ako sa soľ na zlato premenila. Iveta Hažíková
