bolí žalúdok, raz kole v boku. Je z teba normálny hypochonder,„ rozčuľovala sa Darina na Martu. Vedela, že jej dcéra by si bolesť nevymýšľala, no myslela si, že keď je už dlhší čas nezamestnaná scintľavela a kričí hneď, keď ju niekde pichne. „Nemôžem za to, fakt ma to bolí. Asi to budú vaječníky,„ stanovila si tento raz diagnózu Marta, zohnutá od bolesti vo dva konce. Keď však bolesť neutíchala ani večer a bola nedeľa, otec zavelil a išlo sa na pohotovosť. Vari štyri hodiny čakali na rôzne vyšetrenia a ich výsledky. Podozrenie bolo na zápal slepého čreva a Marta musela ostať v nemocnici. Operovali ju hneď v pondelok ráno. Po operácii prišla Darina s manželom Mirom do nemocnice. Už pohľad lekára, ktorý ju operoval, neveštil nič dobré: „Nechcem byť zlým prorokom, ale musíme byť pripravení na najhoršie. Mysleli sme si, že je to slepé črevo. K nemu sme sa však ani nedostali. Na tenkom čreve boli dva obrovské nádory, tie sme odstránili, aj kus čreva a mnoho malých sa nám ani nepodarilo dostať von. Musíme však počkať na výsledky z histológie. Tie nám povedia, či ide o nádory zhubné alebo nie.„ Darina s Mirom ostali ako obarení. Zastavil sa pre nich čas. „To akože naša Marta má... má... rakovinu,„ prudko vydýchla to strašné slovo Darina. „To nevieme, ale musíme očakávať aj taký výsledok.„ Lekár bol neoblomný a už to, že nevyslovil ani slovíčko nádeje im signalizovalo, že situácia je skutočne vážna. Lekári, podľa toho čo videli na operačnom stole, dávali Marte vari dva mesiace života. To ale jej rodičia netušili. Od lekára išli rovno za Martou. Ležala ubolená na posteli. Neustále ju napínalo z narkózy, nemohla sa ani posadiť. Vypytovala sa, ako to dopadlo, kedy pôjde domov. Darinu dusil plač, Miro chlapsky zatínal zuby. nemohli pochopiť, ako zo dňa na deň môže tak zmeniť život každého z nich. Neverili.V ten deň odišli rýchlo. Marta musela spať a oddychovať. Odvtedy sa však pri nej striedali a bývali s ňou až do večera. Keď prišli domov, Darina sa zavrela na záchode. Vyvrátila všetko, čo do seba bola schopná dostať. Nič nebrala ohľad na to, že idú Vianoce. Svet i život pre ňu stratil zmysel. „Panebože, prečo ona? Má len 25, nič neodžité. Nikomu v živote neublížila. Naše slniečko. Usmievavé, štebotavé. A dnes? Ležala tam, chúďa, ako lazar. Bledá, nevládna, zoči-voči smrti. Bože, vezmi ten kríž z nej a daj ho mne. Mňa si zober. Na čo som tu? Deti som vychovala, všetko pekné už mám za sebou. Vlastne nie, ešte som sa chcela dočkať jej vnúčat. Nedovoľ rodičovi zažiť tú bolesť, keď stojí nad hrobom vlastného dieťaťa. To sa predsa nedá prežiť,„ rozprávala sa sama so sebou v kuchyni. Boli tri hodiny v noci a ona sa s hlavou v dlaniach zadúšala plačom. Všade videla Martine stopy. Nedopitú kávu, taniere, ktoré ona umývala, kvietok, čo polievala každý týždeň. Videla hrob, truhlu a z toho zmätku v hlave jej ju išlo roztrhnúť. A tak to bolo deň čo deň, noc čo noc. Noci boli najhoršie. Cez deň bola pri Marte a čítala jej v očiach otázku „prečo?„ Povedali jej, že čakajú na výsledky z histológie, nemohli jej klamať, no snažili sa jej to podať šetrnejšie ako im lekári. Ona sa snažila upokojovať aj rodičov, hoci sama mala strach. Nepripúšťala si, že by jej život mala ovplyvniť nejaká hlúpa náhoda. Darina chodila ako mátoha. Bez života, bez chuti sa s ním pasovať. Prešiel týždeň a oni mali ísť k lekárovi po výsledok. Cítila sa, akoby išla na popravu. Seba aj svojho dieťaťa. Hlavou sa jej preháňali spomienky na Martino detstvo. Ako si ju niesla z pôrodnice, ako ju prvýkrát zbila po zadku. Teraz to oľutovala tisíckrát. „Výsledky ešte neprišli, no zavolám tam, počkajte prosím, na chodbe,„ vypoklonkoval ich lekár. Ani on nevedel, ako sa má tváriť, keď bude pred nimi prijímať tú zdrvujúcu správu. Neveril totiž, že bude optimistická. Otvorili sa dvere. Darina takmer odpadla, Miro ju musel držať okolo pliec. Lekár udivene krútil hlavou: „Ja tomu nerozumiem. Nádory neboli zhubné. Ešte som sa s takým prípadom nestretol. Ani v literatúre. To je úžasné! No musíme sa poradiť s lekármi zo zahraničia. Neviem totiž, ako budeme postupovať pri liečbe.„ Azda prvýkrát sa potešil, je jeho neomylný úsudok nevyšiel. Darinu zaplavilo nevýslovné šťastie. Rozplakala sa a rozutekala sa rovno do Martinej izby. Stála pri umývadle. Darina nič nebrala ohľad na jazvu, objala ju tak silno, ako len vládala. „Dcérka moja, dcérka moja....„ Na nič iné sa nezmohla. Len ju hladiť po vlasoch a plakať. „Moje dievčatko. Pôjdeme spolu domov. Veď o pár týždňov sú Vianoce. Tie najkrajšie.„ (iva)
