pokračovali. Deti sa nabažili hračiek i sladkostí a nečakane zmalátneli. Mamičky im uvarili chutný obed, no ony ho oblizli na pol lyžice a zadriemali. Jedno v kresle, druhé na pohovke a tretie na mäkkom koberci. Spalo sa im ako v rozprávke. Veď vlastne Vianoce sú rozprávkové, pretože sú plné aj tých najneočakávanejších prekvapení. Chrobáčik, Emil a Bambulka, také mali deti prezývky, sa zobudili až s nastávajúcim šerom. Prišli k nim rozosmiate babky. Kázali mamičkám, aby svoje ratolesti sviatočne vyobliekali. Chceli ich zobrať so sebou na zdravotnú prechádzku a potom do blízkeho kostolíka. Keď sa na krajinku čoskoro posadil večer a všade dookola sa rozblikali žiarovky, kráčali vedno po ceste a pod nohami im vržďal sneh. Dve babky s vnúčatami odišli a dve mamičky ostali doma. S nimi aj štvrté vnúča Dominíček, ktoré ešte nevedelo chodiť a malo oblečené dupačky. Mamičky si spravili kávu a so svojou sestrou a jednou kamarátkou trkotali... O čom alebo o kom, to vedia len ony. A čo vedia, nepovedia... Poďme sa však pozrieť na naše dve babky a tri vnúčatá. Keďže večer bol mrazivý, zahoreli im líca i líčka. Po prechádzke zamierili do svetlami zaliateho kostolíka. Omša sa už začala. V kostole sa ozýval spev zmiešaný s hlasom organa. Deťom sa to sprvu páčilo. Tichučko počúvali a cmúľali si prstíky. Aj babky sledovali litánie i kňazovu kázeň. Po kázni sa rozpamätali, že majú so sebou deti. Pozerajú na jednu stranu, na druhú – detí niet! Prepánakráľa, kam sa len mohli podieť?! Nezbadali, že kým ony počúvali náuku, vnúčatá potichu preliezli jedno za druhým priestor pod lavicami a vytratili sa von. Pohltila ich tma. Teraz sa už naše babky načisto preľakli. Išli deti hľadať. Vonku sa belel sneh a v ňom sa sotva črtali drobné stopy. Viedli za kostol. Deti tu stáli na otvorenom priestranstve a pozerali sa na oblohu. Bola posiata hviezdami. „Babka, pozri sa, koľko je tam svetielok!„ Babka, pravda sú to nie svetielka, ale hviezdičky!„ „Svetielka!„ „Hviezdičky!„ Ktohovie, ako dlho by sa boli takto hádali, keby ich už babky neboli brali za rúčky a neťahali preč. Trošku sa aj hnevali, nuž pohladili deťúrence po zadkoch. Ale naozaj ich iba pohladili. Vo sviatok či nesviatok sa deti predsa nebijú. A nebo i zem žiarili. Tie svetlá mohli vidieť všetky deti, veď práve kvôli nim sa Vianoce konajú...(lhr)
