ožnosti ako dobehnúť zameškané. Zvlášť rodičia, ktorí nemajú na svoje deti po celý rok čas, sa snažia vynahradiť všetko, čo im odriekli. Žiaľ, nie vždy si spomenú, čo majú vracať. Zabudnú, že sú to spoločné chvíle oddychu, prechádzka v prírode, pohladenie, tajomný rozhovor, o ktorom nikto nevie, šantenie hoci v záhrade. A tak miesto nich vracajú drahé hračky, značkové oblečenie, počítač, mobilný telefón či atraktívny zájazd. Netušia, že deti sú vďačnými pozorovateľmi. Sledujú, ako dospelí medzi sebou súperia, ako si závidia. Máme šikovnú a učenlivú omladinu. Totiž už aj medzi deťmi prekvitajú takéto vzťahy. Len sa započúvajte do detských rozhovorov po Mikulášovi a Vianociach. „Ja som dostal to a to, a ty iba hento.„ Predháňajú sa, kto dostal najviac hračiek z reklamy, kto najdrahšiu vec. A ten, kto v týchto závodoch vyjde ako najchudobnejší, toho jednoducho vysmejú. Povestná detská úprimnosť je v tomto prípade na príťaž. Dospelí dokážu byť diplomati, deti vykričia, čo si myslia. A tak vo svojej nevedomosti, žiaľ neraz i vo vedomosti, dokážu svojich spolužiakov a priateľov naozaj zraniť. V dnešnej dobe si nie každý môže dovoliť kúpiť svojmu dieťaťu to, čo by chcelo, na čo ho reklamy a predajne lákajú. A tie pochopia až oveľa neskôr, že to, čo im ich „majetkom„ chudobnejší rodičia dávajú v podobe spoločne strávených chvíľ, je oveľa viac.
Iveta Hažíková
