učaroval svet tajomstiev od najstarších dôb až po súčasnosť
Ak nás pamäť neklame, Miloš začal písať svoje „príbehy s tajomstvom„ v období, keď bol ešte len malým chlapcom. Ako žiak Základnej školy v Krásne nad Kysucou vytvoril niekoľko poviedok so sci-fi tematikou, v ktorých sa na krídlach fantázie prenášal do ďalekých galaxií obývaných mimozemšťanmi. Postupne sa zväčšoval priestor jeho umeleckého sveta i obzor vedomostí.
Doteraz nám Dr. Miloš Jesenský (na snímke) zanechal vyše desiatky pozoruhodných kníh. Za všetky spomeňme Démon z iného sveta (1997), Vyslanec z temnôt (2000), Štyri hodiny do stredoveku (1997), Dva mesiace v stredoveku (1999), Krajina zázrakov (1998), Wunderland, mimozemské technológie Tretej ríše (1998), Po stopách Indiána Jonesa, Záhady devätnásteho storočia (obe 2000) atď. Prostredníctvom nich sa môžeme dozvedieť o kliatbe faraónov, o biblickej arche zmluvy, tajomstvách stredoveku, o alchymistoch a svätom grále, ale tiež o tajomstvách Hitlerovej Tretej ríše spojených s okultizmom.
Spisovateľ je v súčasnosti bibliografom v Krajskej št. knižnici v Žiline. Žije a tvorí v Krásne nad Kysucou.
Ako ste sa dostali k systematickému vyhľadávaniu a skúmaniu záhad?
Možno ani nie je tak dôležitá forma, ako filozofia, životný názor hľadača záhad. Každý, kto vníma, akým spôsobom miznú spomedzi nás mýty a báje, kompenzuje tento deficit ponorom do sveta záhad. Mne sa to stalo v čase, kedy som si uvedomil nutnosť vlastného náhľadu na svet a vzápätí aj jeho literárneho vyjadrenia. Prvé pokusy v tomto smere siahajú do čias môjho stredoškolského štúdia a nasledujúce roky sa prehlbovali. Pre mňa ako človeka i tvorcu ostáva neustálou výzvou situácia, s akou som sa musel potýkať už na začiatku. S každou záhadou je spojený príbeh, aký možno vyrozprávať, previesť na kvalitu literárneho jazyka, príbeh, aký sa dá síce prispôsobiť našej potrebe pochopiť, ovládnuť a manipulovať, avšak zachovávajúci si auru tajomstva. A záhada ostáva záhadou – a tak to zostať musí. Aj v tom sa skrýva dilema bádateľa a súčasne i popularizátora záhad. Hoci by sme veľmi radi popisovali a analyzovali, nakoniec prichádza aj tak len lapidárne zistenie o hraniciach ľudského uvažovania.
Ako ubiehala vaša spisovateľská dráha?
História mojich autorských počinov, akú sa sotva odvážim nazvať kariérou, siaha do roku 1989, kedy časopisecky vyšla moja krátka esej pod názvom „Niektoré filozofické problémy skúmania záhad„. Krátky článok venovaný obrane diela môjho obľúbeného autora Dr. Ludvíka Součka spôsobil pomerne živú polemiku v čase, kedy sa knihy ako „Tušenie tieňa„ ocitli ako nežiaduce v paľbe ideologicky vedenej kritiky. Našťastie pre mňa už načasovanie tejto diskusie neprinieslo znemožnenie môjho univerzitného štúdia. Svoju prvú knihu „Štyri hodiny do stredoveku„ som napísal v roku 1993, vyšla po česky o štyri roky neskôr, aj keď v skutočnosti som prvú knihu vydal roku 1997 ako ghost writer pod pseudonymom Manfred Jensen.
Pod vlastným menom som ako autor (a v dvoch prípadoch ako spoluautor) vydal doteraz 13 kníh, v celkovom počte pätnásť vydaní mimo reedícií v slovenskom, českom a poľskom jazyku.
Prečo vydávate viac v zahraničí ako doma?
Môj debut vyšiel v českom jazyku a doteraz mi v slovenčine vyšli iba tri tituly. Zdôvodnenie, že moje knihy vychádzajú väčšinou cudzojazyčne, bez toho, aby vyšli v jazyku originálu, vychádza z rozdielnej vydavateľskej politiky, prístupu slovenských nakladateľov k domácim autorom, podmienok distribúcie i dostatočne silného čitateľského zázemia. To je však fenomén, ktorého analýza by ďaleko presiahla rámec nášho momentálneho rozhovoru.
Ako zvládate taký široký tematický záber?
Z veľmi jednoduchého dôvodu: zvládam to, lebo ma takýto spôsob práce fascinuje. Nie som z tých ľudí, ktorí sa dlhý čas zaoberajú iba jedinou témou. Po jej uchopení a prevedení do literárneho jazyka sa väčšinou moje tvorivé ambície naplnia – do tej hĺbky sa dostáva aj moje pátranie. Prioritou môjho záujmu o záhady je predovšetkým autorská výzva v podobe námetu. Tak spolu s mojimi čitateľmi stopujeme napríklad stopu biblickej archy zmluvy, neskôr pátrame po okultných tajomstvách hitlerovskej Tretej ríše, tajomstvách stredoveku, alchymistoch, práve tak ako aj mimozemšťanoch, kliatbe faraónov, či supertajných technológiách. A ako sa zdá – čitateľom to vyhovuje práve tak isto, ako aj mne...
Aký je váš úprimný názor na otázku, či sme vo vesmíre sami? O čo ho opierate?
Otázka silentia universi, teda príslovečného mlčania vesmíru je súčasne aj otázkou smerovanou do nášho vlastného vnútra. Pokladáme sa za natoľko výnimočných, aby sme gloriolu pánov tvorstva vztiahli na celý vesmír alebo naopak, je myšlienka na osamelosť ľudstva v nekonečných dimenziách kozmosu taká neznesiteľná, že sa ho podvedome snažíme zabývať vyspelým rozumom podobným nášmu? Veda zatiaľ nedáva v tomto spore nijaký konečný verdikt, či už sa týka prejavov možnej existencie mimozemského života v nami pozorovanom vesmíre, alebo možných dokladov o návštevách iných bytostí priamo na našej planéte. Mojím osobným názorom ostáva predstava o existencii iných foriem života, keďže vesmír nepokladám za zbytočné mrhanie priestorom, nie som presvedčený o výnimočnosti ľudstva (dokonca ani v rámci našej planéty) a ako človeku je pre mňa navyše predstava o mrazivom a temnom priestore bez života medzi hviezdami obzvlášť desivá.
Dostali ste zahraničné ceny ako autor sci-fi. Kedy vás ocení aj Slovensko?
Z ocenení, ktoré si najviac vážim, spomeniem aspoň „Krištáľového tigra„, „trofej„ udeľovanú najúspešnejším autorom literatúry faktu, ktorú som si v roku 1998 priviezol z Prahy. Čo sa týka domácich ocenení, predstavuje pre mňa dostatočné zadosťučinenie členstvo v Slovenskom syndikáte novinárov, Spolku slovenských spisovateľov i Slovenskom Pen-centre. Veľkou poctou určite bolo, že som sa nielen vďaka svojmu priezvisku ocitol v Slovníku slovenských spisovateľov XX. storočia v naozaj dobrej spoločnosti – hneď vedľa Janka Jesenského...
Za rozhovor poďakoval:
Ladislav Hrubý
a
