rene a nahlas vyslovili nespokojnosť s režimom, ktorý u nás bol. V pondelok 17. novembra bol štátny sviatok, Deň boja za slobodu a demokraciu. Pamätáme si na štrnganie kľúčov, spontánne heslá, výkriky a uvoľnenie, ktoré medzi ľuďmi nastalo. Priznajme si, že od zmeny politického systému sme očakávali viac. Demokracia je politické zriadenie, v ktorom vládna moc prislúcha ľudu, kde by mala platiť spoločenská a štátna rovnoprávnosť. Je tomu však naozaj tak? V bývalom režime, kto nepracoval, bol príživník a mal problémy so zákonom. Dnes tomu tak nie je. Nezamestnanosť trápi viacero regiónov, niekde je dokonca vyššia ako 20 percent. Sú ľudia, ktorí by radi pracovali, ale nemôžu si nájsť miesto. Niektorým jednotlivcom zase vyhovuje byť bez práce. Dostanú nejakú tú korunku a veria, že „prežijú.„ Medzi nami žijú aj špekulanti. Sú nezamestnaní, berú podporu a chodia pracovať na „čierno.„ Či už do Čiech alebo do iných krajín. Nerobí im problém pravidelne sa hlásiť na úrade práce. Proti tomuto nešváru sa ťažko bojuje... Čo však ľudí najviac trápi, je neustále zvyšovanie cien. Priemerná mzda u nás je niekde na hranici 12 – 13 tisíc korún. Toto číslo je pre mnohých ľudí nepochopiteľné. Pýtajú sa, podľa akého kľúča sa priemerná mzda počíta. V jednom nemenovanom závode tvrdia, že majú priemernú mzdu na hranici 17 tisíc korún. Drvivá väčšina pracovníkov však nezarába viac ako 10 – 11 tisíc. Zabúdajú však, že do týchto počtov o priemernej mzde sa rátajú aj platy manažmentu. Tie dokážu „urobiť„ pekný priemer... Od nového roka sa pripravujú ďalšie zmeny. Zdražieť má cestovné na železnici, vyššie bude aj poistenie áut, drahšia bude cena plynu a ďalšie opatrenia, napríklad v zdravotníctve. Ak sme od „zamatovej„ revolúcie očakávali, že nám stúpne životná úroveň, tak sme sa prerátali. Niekomu áno, niekomu nie. Každý podnikať nemôže, buď na to nemá peniaze, alebo odvahu či obchodného ducha. Nový rok 2004 očakávame s napätím. Čo bude a ako sa prispôsobíme po májovom vstupe do EÚ. Musíme len veriť, že bude viac pracovných príležitostí, keď už nie u nás, tak aspoň v zahraničí. Vladimír Kollár