ujú Slováci, ktorí nemajú kontá vo Švajčiarsku a ich príjem je akurát taký, aby obrazne povedané nechodili po žobraní. Tých so „solídnymi„ príjmami sa v podstate tento problém bytostne nedotýka. „Celý život som si poctivo platil všetky možné odvody a nemocenské. Nebol som hospitalizovaný, neviem, čo sú to kúpele. Keď som ochorel, kúpil som si acylpirín či brufen, aby som nemusel maródovať. Teraz, keď som dôchodca, na dôvažok vážne chorý, si musím platiť lieky aj pobyt v nemocnici. To nie je spravodlivé. Pracoval som od 17-tich rokov, keď som nastúpil do železiarní. Kde vlastne zmizli moje peniaze za tých vyše štyridsať rokov, čo som ich odvádzal?„ Ťažká odpoveď. Ako sa hovorí, kde nič nie je, ani čert neberie. Všetko je v súlade s príslušnými zákonmi. Ako vlastne fungujú? Nuž, u nás bezpochyby svojsky. Každý si ich vyloží ako potrebuje. Napríklad aj takto: Jožovi akosi vadí Fero. Raz mu prasknú nervy a tresne Ferovi takú po papuli, že ten sa bez mihnutia oka poručí matičke zemi, umeleckým menom rodnej hrude či otcovej roli. A ak sa Fero na prvý pokus ponížene neporučí, uvalí mu Jožo v rámci direktívnych opatrení ešte primeranú dupľu. Najvyšší Zemský súd však rozhodne, že Jožo konal absolútne správne, pretože Fero nerešpektoval zákon zemskej príťažlivosti. A jeho skutok je navyše chvályhodný, lebo postupoval v mene spomenutého zákona, „vzal ho do vlastných rúk„ a urobil spravodlivosti zadosť. Niežeby som mala niečo proti gravitácii alebo proti zákonom ako takým. Veď koniec – koncov sú tu na to, aby sa dodržiavali a aby si ich ľudia ctili. Veď aj kvôli tomu stáli pred štrnástimi rokmi na námestiach, štrngali kľúčmi a dožadovali sa právneho štátu. A teraz ho tu máme. Plný neprehľadných, nefunkčných a neúplných zákonov, plný byrokracie, korupcie a protekcionizmu. A navyše – plný zákonov tých nepísaných, zákonov ulice, mafie, starších, silnejších, šikovnejších, zákonov schválnosti. Tie veru fungujú podľa vlastných tvrdých pravidiel. A pri nich sa v našom „právnom„ systéme obyčajný občan spravodlivosti veru nedovolá, a keď sa aj dovolá, tak sa zadosťučinenia pri pružnosti nášho súdnictva už nemusí dožiť. Ostáva mu veru len čakať a dúfať, že i ten „kto druhému jamu kope, sám do nej padá“, sa raz naplní. Občas sa nájde aj biely černoch či smutný klaun. Občas sa potkne aj prvotriedny kôň. Ale škoda, že len občas. Iveta Hažíková
