rady, všade čvirikajú vrabce. Sú to veľkí nezbedníci, pretože kradnú sliepkam obživu. A ani sa neboja, len keď už je človek na krok-dva od nich, zrazu frrrnk – celý kŕdeľ sa zdvihne na krídla a veru ich je vtedy ako včiel v úli. Čoraz častejšie sa však ukazujú aj sýkorky, pretože cítia príchod zimného obdobia. Toť nedávno ma zobudilo zasnežené ráno. Málokedy príde sneh tak skoro ako tento rok. Stará ešte nestačila poriadne oči otvoriť, už hundrala o tuhej zime. Aj suseda to vraj vyveštila zo šupiek cibule. Ja vešticiam akosi neverím, nuž som si obliekol zimník a zdekoval som sa do pivnice. Mám tam ukrytú ešte vlaňajšiu slivovicu. Ej, veru, potvora jedna, dobre sa kĺzala do žalúdka.
Ale spomínali sme tie vrabce a ja sa pamätám, že voľakedy sme ako školopovinné deti na ne poľovali. Vtedy išli do módy vzduchovky. Nás bolo doma veľa detí, nuž sme patrili k chudobnejším a tatko nám vzduchovku nekúpil. No chalani od susedov zbrane mali. A tak najstarší z nás, volal sa Dušan, jedného dňa prišiel s návrhom, že budeme usporadúvať pravidelné preteky v streľbe. Všetko sa začalo tým, že na šopu pribil terč s nakreslenými kruhmi. Preteky boli trojkolové a zvíťazil, samozrejme, ten, kto dosiahol najviac bodov. Zámienkou na strelecké preteky bol značný počet vrabcov, na ktoré sme sa chceli takýmto spôsobom pripraviť.
Dušan ako dlhoročný strelec bol vyhlásený za hlavného organizátora súťaže, takže sám strieľať nemohol. Ale vo voľnom čase pomáhal začiatočníkom. Vybral si aj môjho brata Jara. Ukazoval mu, ako má nabiť vzduchovku, zalíciť, mieriť muškou na spodný okraj terča a stlačiť kohútik. Jaro sa pomaly učil, vchádzal do tajov streľby. Nie, že by bol po tých tréningoch ktovieaký strelec, no výrazne sa zlepšil. Lenže čo sa nestalo. Raz mu jeho učiteľ nabil vzduchovku a ukazoval mu na terč. Flintu položil pažbou na schody, odkiaľ sa strieľalo, a zo zvyku chytil hlaveň tak, že ukazovák pravej ruky zakrýval jej otvor. Jaro si vypočul rady a siahol po flinte. Spravil to tak nešťastne, že nechtiac brnkol po kohútiku a zbraň vystrelila. Dušan vykríkol a začal tancovať po dvore. Z prsta sa mu rinula krv. Pribehol k bratovi a nakopal ho do zadku. Tie kopance hrdinsky strpel, pretože vedel, že jeho učiteľ trpí ešte viac...
Dušan ako vedúci otvoril ďalšie preteky s oviazaným ukazovákom. Mal ho veľký ako rožok. Aký vyzeral Jarov zadok, to si už nepamätám, lebo nám ho radšej ani neukazoval. Jedno viem iste, že hoci na vrabce vždy poľoval, od tej sprostej nehody už nikdy nepretekal.
Ladislav Hrubý
Kresba: Andrea Trlicová
