Realita v severoamerických indiánskych rezerváciách je aspoň taká dramatická ako v našich rómskych osadách. Amerika však o nej nerada rozpráva. Nehodí sa to do jej sna o najvyspelejšej krajine sveta. Na rozdiel od slovenských Rómov severoamerickí Indiáni neutekajú zo svojich domovov. Bojujú o svoju identitu. Je to tak aj v indiánskej rezervácii neďaleko kanadsko-amerických hraníc, pri rieke svätého Vavrinca. Z belochov tam stretnete iba zajakavého kazateľa a pani Martu, ktorá sa narodila v Žiline.
Letenka do legendy
Martu som spoznala netradičným spôsobom. Môj brat, ktorý sa pred časom usadil v Chicagu, ma zavolal na niekoľko týždňov k sebe. Hneď po prílete informoval o mojej návšteve zopár priateľov. Už v prvý deň ma zaujalo pozvanie ku kanadsko-americkým hraniciam, k rieke svätého Vavrinca. Žila tam slovenská rodina, ktorá pred niekoľkými rokmi odišla hľadať lepší svet na druhú stranu oceánu. Marta a Vlado Majerskí ma privítali veľmi srdečne. Vladimír pochádzal z Piešťan a Marta zo Žiliny. Z ich slov sa dalo vycítiť, že osud slovenského emigranta nie je ľahký. Do Ameriky sa dostali vďaka tomu, že Vladimír stratil doma zamestnanie. Po dvojročnom čakaní na úrade práce sa rozhodol všetko postaviť na jednu kartu. Predal dom v Piešťanoch a spolu s manželkou a deťmi sadol do lietadla. Nazdal sa, že letenka mu bude stačiť na to, aby mu zabezpečila vstup do legendy, nazývanej New York. Skutočnosť bola iná. Už v prvý rok sa mu minuli peniaze, ktoré dostal z predaja domu, hoci býval s manželkou a deťmi v tých najlacnejších podnájmoch. Zúfalo hľadal prácu, ale vďaka tomu, že neovládal anglický jazyk, ju nemohol nájsť. Po roku skončili v starom, storočnom dome, plnom potkanov, kde sa nekúrilo a netiekla voda. Snáď by tu umreli hladom a zimou, keby ich nenašla Katolícka charita. Ak chceli prežiť, museli podpísať zmluvu na desať rokov, že pôjdu tam, kde pre nich nájdu miesto. Podpísaním zmluvy sa im trochu uľavilo. Dostali zadarmo polročný kurz jazyka, stravu a ubytovanie. Po pol roku im Katolícka charita našla prácu a nový domov na kanadsko-americkom pomedzí, v meste Liverpool. Vladimírovi vybavila prácu konštruktéra v neďalekej automobilovej továrni a Marte miesto predavačky v indiánskej rezervácii.
Len čo som sa dozvedela, kde Marta pracuje, prepadla ma dávna túžba, ktorú som nosila v sebe ako vášnivý čitateľ všetkých indiánok: na vlastné oči vidieť rozdiel medzi literárnou fikciou a realitou. Preto som poprosila Martu, aby ma vzala so sebou do rezervácie. V rozpakoch pokrútila hlavou. Keď videla, že mi to nedá, tak trochu namrzene, len na pol úst dodala:
„Dobre, ak chceš, môžeme tam ísť zajtra. Ale nesmieš fotiť, pretože na to sú Indiáni hákliví. Rozbili by nám auto.„
Päťprsté jazerá
Územie, na ktorom indiánska rezervácia ležala, nápadne pripomínalo severné Slovensko. V rezervácii žili Onondagovia, jedna vetva kmeňa Mohykánov, z ktorých pochádzali aj románoví hrdinovia Jamesa Fenimora Coopera – Čingač-guk a Unkas. Na severe rezerváciu ohraničovala rieka sv. Vavrinca, zo západu ju uzavierali Päťprsté jazerá. Tak Onondagovia v svojej rodnej reči nazvali niekoľko jazier, podobajúcich sa na roztiahnutú dlaň, ktoré boli doménou ich krajiny. Žilo tu asi 600 indiánskych rodín. Živili sa lovom rýb, ktoré spracovávali a pripravovali na vývoz. Keď sme zabočili autom z hlavnej cesty na bočnú, uvidela som obraz, ktorý mi tak trochu pripomínal vylepšené rómske osady. Pomerne pekné, novopostavené drevené domy mali vybité okná a dvere, zatlčené doskami. Za domami som objavila čerstvo vypálené pole. Nedalo mi to a poprosila som Martu, aby sme zastavili. Nahla som sa z okna a vytiahla fotoaparát. Stačila som spraviť tri-štyri snímky, keď sa za nami ozval zvuk brzdiaceho auta. Vyskočila z neho mladá Indiánka s hladkými, modročiernými vlasmi. Vytrhla mi fotoaparát z rúk a prudko sa osopila na Martu. Keď od nás nahnevane odišla, opýtala som sa svojej spolucestujúcej, kde je tu policajná stanica, v ktorej by som mohla zahlásiť krádež fotoaparátu.
„Je to jeden z tých domov, čo majú vybité okná a zatlčené dvere.„ odpovedala mi. „Indiáni rozbili všetko, čo patrí štátnej správe. Dávajú tak najavo, že nestoja o americký štýl života.„
V ďalšom rozhovore mi vysvetlila, čo sa v rezervácii stalo. Dávne boje sa síce skončili, ale vyhladzovanie červenej rasy pokračuje ďalej. Deje sa to tak, že Indiáni postupne strácajú svoju identitu. Preto kmeň Onondagov začal bojovať nový boj: bez pušiek a bez zbraní. Hoci sa obliekajú a správajú ako ostatní Američania, zachovávajú zvyky svojich predkov. Tak ako pred stáročiami majú svoj náčelnícky dom, kde sa schádza kmeňová rada starších. Jednoducho ignorujú to, čo im bieli vybudovali a riadia svoj život podľa vlastných rozhodnutí. Nie je to žiaden pokus o folklór. Onondagovia sa cítia byť pravými potomkami Mohykánov. Chcú nimi zostať aj naďalej, a nie krížencami, či novodobými Američanmi.
„Majú aj náčelníka?„ spýtala som sa zvedavo.
„Majú.„ odvetila mi Marta.
Zajakavý kazateľ
Po polhodine cesty naše auto zabočilo k neveľkému domu s krížom na priečelí. Moja spolucestujúca zazvonila a ako to už býva – dvere sa otvorili. Stál v nich bradatý muž, ktorý nás s úsmevom pozval dnu. Marta mu v krátkosti vysvetlila, kto som a čo chcem. Muž súhlasne prikývol a posadil sa k telefónu. Kým vytáčal čísla, Marta mi o ňom porozprávala. Bol to miestny pastor, kazateľ wesleyánskej cirkvi, jediný z bielych, ktorého mali Onondagovia v úcte. Pri bežnej reči sa silno zajakával, keď však mal slúžiť bohoslužbu, zajakavosť zmizla. Možno i preto si u obyvateľov rezervácie vybudoval rešpekt. Ani nie pol hodinu po tom, čo sme zaklopali na dvere, sa dom začal plniť Indiánmi. Upútala ma staršia žena, oblečená vo vyťahanom tričku, ktorá si sadla oproti mne.
„Je matkou kmeňa a náčelníkom zároveň.„ šepla mi Marta. „Povedz jej niečo o sebe.„
A tak som začala rozprávať. Rozprávala som o krajine, z ktorej pochádzam. O stromoch, čo kvitnú u nás doma. Sú rovnako krásne, ako tie v rezervácii. Stará žena - volala sa Aiwa - ma mlčky, nedôverčivo počúvala. Zrazu mi prišlo na um, ako preraziť bariéru jej mlčania.
„Opýtaj sa,„ obrátila som sa na Martu, „ako sa povie v reči Onondagov priateľ.„
„Gjati.„ dostala som vzápätí odpoveď.
„A náčelník?„
„Hasanowana.„
„Pretlmoč starej panej tento odkaz.„ poprosila som. „Som tvoj priateľ, náčelník...„
Ešte som ani nestačila dopovedať, keď sa Aiwa ozvala sama:
„Um gjati, hasanowana.„
Bodka za týmto indiánskym príbehom prišla o týždeň neskôr, tesne pred mojím odletom z Liverpoolu. Keď som sa na letisku lúčila s Martou, uvidela som na pohyblivých schodoch známu postavu: Aiwu. Doniesla mi môj fotoaparát a ešte malý darček na rozlúčku: tri lístky z pagaštanov, čo rástli okolo Päťprstých jazier. Požiadala Martu, aby mi preložila, čo chce povedať:
„Je to dar pokoja, ktorý ti listy môžu dať. Vysuš si ich a rozmrv. Vždy, keď sa nadýchneš ich vône, spomenieš si na to, že si sa stala čestným členom kmeňa Onondagov.„
A ja som s hrdlom zovretým od dojatia dodala:
„Um gjati, hasanowana...„
Anna Leérová
