ako maku. Život na vidieku nebol ružový, pretože ľudia museli na živobytie priam drieť, ba veľkú časť úrody odovzdávali zemepánom. Niet divu, že mnoho poddaných utekalo do hôr, aby sa stali zbojníkmi. Väčšina národa však poslušne ohýbala chrbty, veď komu by sa chcelo hompáľať sa na povraze, ba dokonca na háku... V dnešnej dobe ľudia utekajú tiež z domovov, cestujú do cudziny, aby si našli prácu a zarobili nejaký ten groš. Poznám chlapov z dediny, ktorí sú viac vonku ako pri rodine.
Tento príbeh som počul v jednej čadčianskej krčme. Bol o človeku zo Zákopčia. V tom čase, keď sa príbeh odohral, bolo na Kysuciach i okolí mnoho drotárov. Niektorí vedeli opravovať hrnce, misky, lavóry, žufane a za prácu dostávali jedlo. Ale boli aj majstri drotári. Tí dokázali z drôtu vykumštovať všelijaké figúrky ľudí i zvierat, spony, celé obrazy a ozdobné umelecké predmety. A za tie pekné veci im v Nemecku, Francúzsku, Taliansku, ba i v Rusku páni alebo paničky platili, nuž si okrem spokojného žalúdka doniesli domov aj nejaký ten grošík. No len máloktorí z tejto práce zbohatli, tá ich len živila.
Raz sa vracal jeden zákopčiansky drotár o takomto čase cez neslušské vrchy do rodnej dediny. Už sa bolo zotmelo, keď zrazu zbadá v lese oheň. Priblíži sa k nemu, no pri ohni nikoho. Nuž si zohreje ruky i vymrznuté údy – teší sa z tej trochy tepla. No nie nadlho. Zrazu počuje hlasy a kroky. Nelení, vyšplhá sa ako veverica na jeden mohutný dub a usadí sa tam na konári. Zrazu vidí vo svetle plameňov, že sa pod stromom schádzajú akísi zarastení chlapi s klobúkmi na hlave. Za pásom majú pištole, niektorí aj sekery a na pleciach flinty. Veď sú to zbojníci, blysne hlavou nášmu drotárovi. A naozaj – chlapi hodia do trávy vedľa ohňa vak a vyberajú z neho všelijaké drahokamy: prstene, retiazky, náramky, peniaze. Bol to pekný lup a veru si ho aj začali deliť. Náš Zákopčan trpezlivo čakal, ani nedýchal. No zrazu ho pochytilo nutkanie vysíkať sa. Keď už nemohol vydržať, opatrne sa oprel o kmeň stromu a začal z neho kropiť trávu. Zadul vietor – zahnal močenie priam na zbojníkov.
„Pršííí!„ zakričali vyplašení zbojníci z nečakaného dažďa. Chlap na strome sa zľakol a nechtiac zavadil nohou o krošňu, ktorú mal posadenú na konári. Krošňa spadla vedľa kmeňa. Ozval sa rachot.
„Hrmííí!„ volali teraz pre zmenu zbojníci. „O takomto čase?„ spamätal sa jeden z nich, asi to bol kapitán. Ale to sa už boli všetci roztrúsili v tme. Chlap zoskočil zo stromu, zobral batoh s klenotmi a hybaj kade ľahšie. Asi sa mu tej noci vskutku dobre spalo...Ladislav Hrubý
Kresba: Andrea Trlicová
