v týchto dňoch všetky cintoríny. Aj na tých najzabudnutejších, ktoré v tieni obrovských líp skrývajú nepoznané príbehy, a na ktoré po celý rok sotva ľudská noha vkročí, zablikoce svetielko spomienok.
S pietou a úctou prichádzame k hrobom svojich blízkych. Tíško šumiace tuje vďačne počúvajú náš žiaľ, z ktorého sa uzavretí sami do seba chceme vyrozprávať. Dávno už nedávame v noci, v čase dušičkovom na stôl chlieb pre tých, ktorí nás prídu z onoho sveta navštíviť. Tak to robili naši predkovia. Vráťme ich však, aspoň na čas, do nášho života kratučkou úprimnou spomienkou. V kútikoch našich sŕdc drieme zabudnutá po celý rok. Raz viac, inokedy menej sa derie na myseľ, no teraz je ten pravý čas, kedy by sme ju mali nechať rozoznieť v celej jej kráse, trpkej radosti i smútku. Teraz je ten čas zosnulých, ale i živých dušičiek. (ih)
