toľko informácií, čo my za jeden jediný deň. Samozrejme, že to nás zaväzuje respektíve núti k tomu, aby sme svoje mozgové závity riadne precvičovali, a to už od raného detstva. Na prílev nových poznatkov musia byť pripravené aj naše ratolesti.
A preto im v školách nakladajú na plecia stále viac povinností, oboznamujú ich s novými oblasťami života. Otvorene sa hovorí o témach, ktoré boli voľakedy tabuizované. Mládež v školách rozoberá pohlavný život, vniká do tajov politiky, filozofie. Na tieto účely vznikli rôzne učebné pomôcky, natočili sa výchovné videoprogramy. Akosi sme však pri sprístupňovaní chúlostivých tém zabudli na tie najpraobyčajnejšie. Na tie, o ktorých sa netreba ostýchať hovoriť. Dokonca boli samozrejmosťou aj pre našich pradedov a prastaré matere, ktoré do školy sotvakedy chodili. Je to úcta k šedinám. Dnes sa deti s obdivom prizerajú na bojujúce príšery, ktoré ničia všetko živé, na pochybných hrdinov, ktorí si robia posmešky z každého a zo všetkého. A úspešne ich napodobňujú. Na ulici, na autobusových zastávkach i v rodine. Nikdy nevideli, že by nejaký adolescentný rovesník zo seriálu uvoľnil miesto staršiemu v autobuse, že by pomohol babke cez cestu alebo odniesol nákup. Samozrejme, že je dôležité, aby mládež vedela, kedy a ako sa chodí voliť, aj kedy začať sexuálne žiť. Sú však aj iné, nemenej dôležité veci, ktoré by popri týchto mali zvládať rovnako dobre. Nemyslíte? Iveta Hažíková
