myšlienok a emócií. Všetko, čo sa okolo nás deje, na nás pôsobí a my pôsobíme na okolie. Je potrebné venovať pozornosť všetkému, čo závažným spôsobom zasahuje do nášho prežívania, jednania, myšlienok. Niekedy si celkom ani neuvedomujeme, čo cítime, s akými myšlienkami žijeme. Každý z nás sa cíti niekedy nevyrovnaný, uvažuje, či už nie je prekročená hranica, kedy môže zistiť, že to nemusí sám vždy zvládať, resp. zvláda ešte, ale ho to nadmerne vyčerpáva. Môže dôjsť k zvýšenej citlivosti na niektoré podnety – udalosti, ktoré inokedy nám nerobia ťažkosti. Je to hlavne pri nadmernom strese alebo dlhodobej záťaži. Môže sa znížiť schopnosť sústredenia sa, unikáme do seba. Mení sa nálada, opúšťame svoje záujmy, koníčky. Nie sme schopní riešiť konfliktné situácie, mení sa hodnotenie seba, prestávame si veriť, cítime sa ohrození a pod.
Skrytý zápas psychických síl, protichodných myšlienok, pocitov. Nesúlad toho, čo si myslíme a emócií, môže viesť k narušeniu duševnej rovnováhy. Ako to funguje? Každý človek je vystavený problémom, od tých každodenných až po veľké životné krízy. Keď sa nám niečo nepodarí, môže to viesť k zhoršeniu nálady. Zároveň sme svedkami obrovského množstva negatívnych informácií v médiách. Prichádzajú nám na myseľ úvahy typu „nemá cenu sa ani o nič pokúšať,„ „nič nezvládam,„ „sám som si to zavinil,„ „ani domácnosť nezvládam„ a pod. A keď už hlavou idú tieto automatické myšlienky, berieme ich ako fakt, nekriticky ich prijímame. Rôzne udalosti akoby „potvrdzovali„ tieto naše úvahy. Alebo s nimi „bojujeme,„ keďže nevieme ako na ne, utvrdzujeme sa v nich. Začneme sa cítiť mizerne, prežívame smútok, bezmocnosť, hnevy na seba, okolie, cítime úbytok energie, sme vyčerpaní, prestaneme niečo vykonávať, odkladáme plnenie povinností. Ideme si „oddýchnuť„, napr. si ľahneme do postele. Ale automatické myšlienky sa tam ešte znásobia, vyčítame si mnoho vecí, cítime sa ešte horšie, zostávame v posteli. Takto vzniká bludný kruh, ktorý udržuje naše ťažkosti, začneme sa vyhýbať situáciám, v ktorých sme zažili neúspech alebo sa im vyhýbame skryte. Napr. nepodívame sa na miesto, predmet, osobu, ktorá v nás vyvoláva strach. „Nemyslíme„ na to, ako sa cítime a pod. Môže to byť veľmi vyčerpávajúce. Máme potom ešte dosť energie, akoby sme sa mohli z niečoho tešiť?(Dokončenie v bud. čísle)
PhDr. Ivan Zbojan
klinický psychológ