prekvapíš,„ začala dialóg pravdepodobne matka so synom. „Nemaj strach, nejako to zvládnem,„ bez záujmu reagoval asi 17-ročný chaseň. Takto sa začal rozhovor vo vlaku na trase Žilina-Čadca. Vedľa starostlivej matky sedela „hlava rodiny„ a nahlas komentovala výsledky horskej ligy. „Zasa sme prehrali, ale toho černokňažníka aj tak raz zaškrtím,„ rozhorčil sa otec a obrátil noviny na ďalšiu stranu. „Nič iné ťa nezaujíma len futbal,„ kontrovala matka, „ale čo bude s tým naším synom, to ťa netrápi,„ húdla svoju pesničku ustráchaná mať. „Neučí sa pre mňa, ale pre seba,„ oponoval už známou okrídlenou vetou otec. „Pôjde na vojnu a potom sa uvidí.„ „A čo keď nezmaturuje,„ nedala sa odbiť mamička. „Tak ho dolámem,„ chcel mať pokoj prísny otec a zlostne fľokol na syna. „Už sa len toľko nestrachujte, nie som malý chlapec,„ vyhŕklo z urasteného mládenca. Sedel som oproti „budúcej generácie„ a rozmýšľal. Apatický otec, starostlivá matka a maturant. Ak sa vôbec dostane k tomu zelenému stolu. Chvíľu nastalo ticho. Nutkalo ma čosi povedať, ale zahryzol som si do jazyka a urobil som dobre. „Keď som podľa vás taký sprostý, tak sa dám na politiku,„ zrazu vyrazil zo seba možno budúci zakladateľ novej politickej strany. A bolo doargumentované. Otec sa pozrel na matku a ani jeden v tú chvíľu nevedel, či sa majú smiať alebo plakať.(vk)