já byl tenkrát kluk„. Spieva sa v nej, že piesne zneli lepšie a sladší mali zvuk. Že bol veselejší smiech, a tak ďalej a tak ďalej. Tieto slová mi prišli na myseľ, keď meteorológovia namerali v septembri rekordné teploty.
Naozaj je dnes všetko iné. Keď rodičia, o starých rodičoch nehovoriac, spomínajú aké voľakedy bývali zimy, ani sa nám veriť nechce. Sneh vŕzgal pod nohami, záveje mali skoro dva metre, fujavica zavýjala v lesoch. A v lete sem tam i spŕchlo, ľudí vyhnalo z polí, ale vzduch bol čerstvý, nie ako v skleníku. V novembri sme už zvykli nosiť zimníky. A dnes? Začína október, div že nechodíme v tričkách. Veru, všetko je dnes iné. Nielen ročné obdobia. Aj my sme akýsi naruby. Na rozdiel od počasia, ktoré sa globálne otepľuje, skleníkový efekt je toho dôkazom, v nás akosi primŕza. Medziľudské vzťahy sú hlboko pod bodom mrazu. Sme studení a psie „čumáky„, ktoré v povedačkách boli kedysi symbolom chladu, sú proti nám teplučké a srdečné.
Ale taký je život. Mení sa a my s ním. Škoda len, že je to vždy k tomu horšiemu. Iveta Hažíková
