pozbierali po zemi a uložili sme ich do suda, aby pekne vykysli, aby sa z nich utvoril ten správny mok, z ktorého sa dá upáliť dobrá slivovička. Stará zatiaľ robí v kuchyni so susedkou lekváre a džemy, všetko to tam rozvoniava. My so susedom zatiaľ vysedávame v letnej kuchyni, v sporáku pukoce ohník, ale hreje nás, najmä vo vnútri, aj vlaňajšia päťdesiatdvojka. A aké retiazky dáva, keď ju lejeme do pohárikov! Hotová krása! A tak si tu teda sedíme na kanape a spomíname, čo všetko sme v živote zažili. Najkrajšie bolo detstvo. O takomto čase sa kopali zemiaky. A práve o nich bude nasledujúci príbeh. Otváram kroniku...
Zemiaky kopali dospelí a my deti sme ešte pásli kravy i kozy, pretože začiatok jesene bol teplý, vlahy dostatok, takže bolo dosť trávy. V tom roku sa rozzelenala, akoby prišla jar. Pásli sme hore na svahu jedného kopca, volali to tam Jamy. Nuž a tie Jamy boli dlhé a úzke políčka, ktoré patrili ľuďom z vrchov. Stála tu osada, mala asi desať chalúp. Začiatkom jesene role ožili prácou rúk a motýk. Vôňa lesa sa vtedy miešala s vôňou zemiakovej vňate.
Polia v Jamách boli od osady značne vzdialené, a tak sa veru osadníci dosť potrápili, kým poodnášali plné vrecia zemiakov do svojich pivníc. Vtedy bývala úroda zemiakov väčšia, ako je dnes. Nevedno, čím to je. Možno bola iná pôda, nenarušená kyslými dažďami a kadejakými habaďúrami. Predstavte si štvornásobnú úrodu... My sme mali teda na starosti tie kravy i kozy a hrávali sme sa na indiánov. Keď nás hra omrzela, posadali sme si na okraj lesa a pozorovali sme kopáčov. Bolo nám tak lahodne okolo srdca, pretože sme sa cítili v lone prírody slobodní a ľahkí ako pierka. Kedykoľvek sme sa mohli dosýta najesť, veď stačilo len stisnúť cecok na vemene kravy a nastriekať si teplého mlieka rovno do úst.
Raz sme takto hnali statok cez les na lepšiu pašu a dostali sme sa až k roliam. Boli pusté a smutné. Zrazu sme zbadali v prostriedku jednej z nich naukladanú čečinu. Nuž, boli sme beťári – nelenili sme a zelenú kopu sme podpálili. Údili sme sa v hustom dyme, súťažili sme, kto viac vydrží v kúdoloch... Čečina zhorela. Ostal po nej len prúžik štipľavého dymu... V zemi ostala hlboká jama. Odhrnuli sme popol. Neuveriteľné! Na dne jamy kvočali ako kuriatka zemiaky, tzv. kuľky, ktoré mali chránené prečkať do jari, aby sa mohli zasadiť. Ej, ale sme sa zľakli! A keďže sa zemiaky ako v pahrebe upiekli, nechceli sme ich tu len tak naverímboha nechať. Rýchlo sme ich vyťahovali z jamy a pchali za košele. Len aby nás tu dakto nepristihol, veru by bolo zle-nedobre...
Čo vám budem hovoriť – napchali sme si bruchá, že sme nemohli poriadne chodiť. Ba ani dýchať...
Ladislav Hrubý
Kresba: Andrea Trlicová