iť so svojou nervozitou, ktorá určite vplývala aj na deti. „Musím im liezť na nervy,„ pomyslela si vzápätí ako na nich zakričala, nech vypnú magneťák, lebo nepočuje správy v rádií. Bože, nikdy som takáto nebola,„ vzdychla si a pustila sa do klepania rezňov. Vždy jej všetci závideli jej pokojnú, trpezlivú povahu a teraz nemôže vyjsť sama so sebou. V mysli hľadala príčinu. Spomenula si na Petra a prvé mesiace ich manželstva, ktoré sa jej zdali ako ružový sen. Ten nanešťastie skončil po roku, keď sa dal na alkohol a čoraz častejšie prespával v posteliach iných žien. Vydržala to s ním päť rokov, počas ktorých prišli na svet Jurko s Monikou. Myslela si, že deti všetko zmenia. Mýlila sa. Kým predtým prišiel Peter aspoň občas domov v prijateľnom čase, keď pribudli bábätká, chodil len vtedy, keď potreboval oprať a zobrať si čisté veci. Koľkokrát sa snažila porozprávať sa s ním, no nikdy nepochodila. Pracoval v prosperujúcej firme, peniaze na deti jej dával, no inak ho rodina nezaujímala. Najväčšou príčinou bola Alena, dlhonohá čiernovláska, ktorá u nich pracovala na personálnom oddelení. Bola slobodná, podstatne mladšia, na dôvažok mala k dispozícii vlastný byt. Kolegovia z roboty boli ich správaním šokovaní. V Petrovom luxusnom aute sa zaľúbený párik vyvážal po okolí a permanentne navštevoval exkluzívne reštauračné podniky. Spočiatku sa mu snažili dohovoriť, no bolo to hádzaním hrachu na stenu. Odvrkol im, nech
sa starajú o seba. Keď to už dlhšie nemohla zniesť, podala žiadosť o rozvod. Nikdy nezabudne na ten jeho studený tón v hlase, keď sudkyni povedal, že svadba bola jeho najväčším omylom v živote. Na jej otázku, aký má vzťah k deťom odpovedal, že nemá záujem stretávať sa s nimi ani počas víkendov. Vraj sa necíti byť otcom, rodičovstvo je mu príťažou. Na súde neveriacky krútili hlavami. Takýto prípad tu už dávno nemali. Skôr sa otcovia snažili získať dieťa do svojej opatery. Výnimkou boli akurát rôzni asociáli, ktorí nevedeli uživiť ani sami seba. Ale toto neplatilo o Petrovi. Mal vysokoškolské vzdelanie, dobre platenú prácu. Veci si zobral, keď bola s deťmi na prechádzke, na lístok napísal, že jej necháva nábytok, on si berie auto. Okrem stratených ilúzií jej však zostalo aj niečo veľmi cenné. Najcennejšie. Deti. Mala pre koho žiť. Priateľky ju nahovárali, aby si niekoho našla. Stále však nenašla odvahu. Čo keď natrafí na ďalšieho darebáka. Venovala sa výchove svojich ratolestí a zamestnaniu. Jej život sa však dostal do akéhosi stereotypu. Občas sa jej zdalo, že sa už akosi nevie tešiť z vecí, ktoré predtým milovala. Kedysi ju napríklad nadchýnali Vianoce, Veľká noc. Tieto sviatky milovala, rovnako aj oslavy narodenín. Tešila sa keď podarovala niekomu darček, alebo keď niekto niečo milé priniesol jej. A teraz nič. Cítila v sebe akési prázdno. „Asi starnem,„ povedala si nahlas a zamiešala zemiakový šalát. Pripustila, že nervozita ju chytila, keď sa jej pred mesiacom z ničoho nič ozval Peter. Takmer odpadla. Povedal, že by rád prišiel na návštevu a porozprával sa s deťmi. Nevedela, čo mu povedať. Veď ich naposledy videl pred piatimi rokmi, keď mal Jurko tri a Monika jeden rok. Za ten čas sa na neho spýtali len raz. Povedala, že od nich odišiel veľmi ďaleko a že sa o nich bude zatiaľ starať sama. „A kde odišiel, do Afriky či Ameriky,„ spýtal sa vtedy Jurko. A tak to zostalo pritom, že ich otec odišiel do cudziny. Nechcela ich zbytočne zaťažovať podrobnosťami, boli ešte na to príliš malí. Po Petrovom telefonáte nevedela, ako im povedať, že sa z tej diaľky na chvíľu vrátil a chce ich vidieť. Našťastie, nemusela nad tým dlho premýšľať. Ozval sa znovu a povedal, že si to rozmyslel. Nepríde. Pravdupovediac vydýchla si. Mala o jednu starosť menej. Keď si pochutnávali na rezňoch a zemiakovom šaláte dohovárali sa, čo všetko si zoberú na dovolenku k moru. Keby mala zabaliť všetko čo Jurko s Monikou vyložili zo skríň a zásuviek, museli by ísť so štyrmi kuframi. Na dovolenku sa deti veľmi tešili. Aj ona si potrebovala trochu oddýchnuť. Piesok im šteklil chodidlá, vdychovali nádhernú vôňu mora. Nevadilo im, že je ráno a ešte nikto nie je vo vode. Hladina sa trblietala, slnko ich šteklilo na nose. A vtedy to prišlo. Keď videla svoje deti kúpajúce sa v slnkom zaliatom mori, pocítila pri srdci nekonečnú blaženosť. Z úst sa jej samovoľne vydrali slová: „Ďakujem ti, Bože. Toto je šťastie.„ Iveta Hažíková
