äťdesiatych rokoch slúžili u tzv. pomocných technických práporov (PTP) poznajú súčasníci najlepšie z kníh Miloslava Švandrlíka. Pre tých, ktorí sa do tejto zložky armády dostali, to však bola krutá škola života.
Na to, aby sa mladý muž dostal k „pétepákom„ alebo lepšie povedané do vojenského tábora nútených prác, stačilo málo. Napríklad aj to, že sa mu páčila tá istá dievčina, ako synovi predsedu JRD. Zdá sa vám to neuveriteľné? Presne to sme sa však dozvedeli od účastníkov VII. snemu Slovenského zväzu vojenských táborov nútených prác, ktorý bol v stredu 16. júla v Žiline.
Jeho otec bol kulak
To nám povedal Vasil Dudák, predseda Klubu PTP v Považskej Bystrici. Narukoval na vojnu v roku 1952 a odslúžil si na nej 25 mesiacov. Len preto, že jeho otec vlastnil 3,5 hektára pôdy a vtedajší mocipáni ho považovali za kulaka.
Jozefínska pevnosť
Na smene sme stretli aj Dr. Jaroslava Václavka, bývalého žilinského internistu. Ako absolvent strojníckej priemyslovky narukoval v roku 1950 do Komárna, do spomínanej Jozefínskej pevnosti. Údajne ku ženistom, ale väčšinou tam boli len bývalí väzni. „Najprv sme mali ísť na východné Slovensko hľadať míny do Dargovského priesmyku. Potom však naši velitelia usúdili, že nie sme dosť spoľahliví, a tak nás rozdelili na stavby a do baní. O pol roka som dostal silnú žltačku, mysleli si, že zomriem, poslali na teda do civilu. Ale o pol druha roka som sa musel vrátiť. Potom som až do konca vojny staval bytovky v Trenčíne. Časť Soblahov je dielom nás, pétepákov,„ zaspomínal si na svoje vojenské časy Jaroslav Václavek.
Bane boli peklom
I o otcovi Antona Hanulíka z Predmiera panovala mienka, že jeho otec je kulakom. Mal „až„ 2 ha pôdy, a tak mladý Jaroslav narukoval v októbri 1951 do českej Mimone. Tam ostal asi dva týždne, potom ho spolu s ostatnými naložili do nákladného vlaku. Cieľom cesty bola Ostrava a jej bane. Práca v baniach bola skutočným peklom. Voľno mávali len každý piaty víkend. Normy boli neskutočné.
Domov za 38 mesiacov
Ladislavovi Papánovi z Lietavskej Lúčky sa v októbri 1950, keď rukoval do Komárna, ani nesnívalo, že sa domov vráti až za 38 mesiacov. O tri dni ich odvelili do Kamenice nad Cirochou na kótu 620. Odtiaľ v marci 1951 putoval do Trenčína a tiež sa stal stavbárom. Po dvoch rokoch velitelia nútili svojich vojakov, aby sa upísali ešte na 3 roky do bane. „Odmietlo nás asi dvanásť, a tak nás nechali na dlhodobom cvičení až do novembra 1953,„ dnes už s úsmevom spomína na tú dobu Ladislav Papán. A prečo sa dostal k PTP? V roku 1949 podpálil prvomájovú vatru už o deň skôr. Za toto bol riadne odsúdený na 4 mesiace nepodmienečne. Trest vykonával v ružomberskej fabrike „Sólo„, kde strúhal drevo.
Boli sme skvelá partia
Takto nás oslovil Ladislav Eštok z Geče (Okres Košice). Spolu so svojimi kamarátmi, s ktorými strávil čas od 28. februára 1953 do 28. februára 1955 v ostravských baniach zostavili o svojom utrpení, k 50. výročiu vzniku vojenských táborov nútených prác malú pamätnicu. „Boli sme otroci komunizmu,„ tvrdí. Ročne jeden prápor vyťažil viac ako milión ton čierneho uhlia. A napriek tomu nikdy nestratili zmysel pre humor. V ich pamätnici sa píše: „Pre ťažké PTP v parku Z. Nejedlého v Karvinej, urobila čs. armáda banícky deň, 9. septembra 1953. Za prítomnosti prezidenta Čs. republiky A. Zápotockého, ministra nár. obrany arm. gen. A. Čepičku a cca 13-15 000 vojenských otrokov. Po skončení prejavu prezidenta zaznel povel: „Vojská na muj povel„ a z radov vojsk sa ozvalo „Na kone!„. Obrovský smiech a rámus prehlušil slávnosť. Vojenskí otroci tak verejne prejavili svoje utrpenie a bezprávie.„ V pamätnici sa uvádzajú rôzne výroky, nie práve najlichotivejšie, ktorými ich častovali velitelia. Štábny kapitán B. Poledník na nich ziapal: „Kdyby k něčemu došlo, nebudeme vás střílet, pro vás je kulky škoda. Dostanete sekerou do hlavy. Ste vyvrhelové lidské společnosti.„
Dnes sú z tých „vyvrheľov„, ktorí prežili a dožili, dôstojní starí páni. Žiadajú, aby im niekto odškodnil roky, ktoré prežili na komunistických galejách. Zatiaľ sú to hlasy volajúcich na púšti.
Eva Bučová
Odškodnenie chcú, kým žijú
Na Slovensku dnes žije už len 2 200 mužov, ktorí v päťdesiatych rokoch prešli peklom vojenských táborov nútených prác – pomocných technických prác (VTNP – PTP). Pôvodne ich bolo oveľa viac, v roku 1990 ich ministerstvo obrany vykazovalo 7 100 a 300 vdov. Dodnes čakajú jednorázové odškodnenie, ktoré bolo aj hlavnou témou rokovania VIII. snemu Slovenského zväzu VTNP-PTP, ktorý sa v stredu 11. júla konal v Žiline. Boli na ňom zástupcovia všetkých 34 okresných klubov.
Na záver snemu si jeho delegáti zvolili nové riadiace orgány, ktoré „preberú štafetu„ boja za to, čo všetkým obetiam bývalého politického režimu patrí. Odškodnenie dostali už takmer všetci ostatní, politickí väzni dokonca dvakrát. Len na „čiernych barónov„ zo štátnej pokladne akosi neostáva. Nový výkonný výbor má 9 členov, kontrolná komisia je 5-členná. Mená predsedov budú známe koncom tohto týždňa.
