e aj pomodliť. Myslím to do slova a do písmena. Milan, môj priateľ, minule prišiel ku mne a povedal: „Bol som pri spovedi.„ A ja mu na to: „Čo strašného sa stalo?„ A on: „Ani moc nie... ale som sa vydával...„ „Ženil? Panebože a kde?„ „V našom pohostinskom zariadení. Bolo strašne teplo, nuž a ...„ „A za koho si sa to vydával, či vlastne ženil?„ „Za svoju ženu...„ „To ju máš tak strašne rád?„ „Mám...„ Tak ju poteš... Pánboh ťa poteš...„
Nie, nevedeli sme sa za svet dohodnúť, a tak som mu požičal dvadsať slovenských korún. Viac som nemal. Milan odišiel, ale zanechal mi príbeh, ktorý mám zaznamenaný vo svojej kronike:
Teta Ceta sa vždy modlila za svojho muža. Otvorila si modlitebnú knižku a v duchu ho oslovovala. To, keď bol ešte živý. Ale, ako sa to zvyčajne stáva, zomrel. Nuž, a keď teda usnul, nech mu je zem slovenská ľahká, knižka jej ostala jediným spojivom so svetom. Modlila sa a modlila. Každý deň...
Jedného dňa sa stalo, že zavítala k nej blízka suseda. Porozprávali sa, zahundrali si, lebo ak tie baby nemajú poruke chlapov, tak väčšinou pohundrú. Až prišiel onen čas na naozajstného chlapa. A, keďže bol pod zemou, hundrala si, hundrala – z modlitebnej knižky. Odriekala modlitbu, odriekala, až ju našli nad tou modlitebnou knižkou.
„Čo robíte, teta?„ pýtajú sa jej. „Ale nič. To som si len trošku zdriemla...„ „Ale sa modlíte...„ „Jáááj! No vidíš, to čertisko mi nedá pokoja...„ Teta alebo možno ju tak volali, Ceta sa modlila s knižkou, ktorá bola hore bruchom. Pomodlila sa za svojho dobrého muža, knižku obrátila. Uľavilo sa jej. A tak aj nad ňou napokon znovu zaspala...
Ladislav Hrubý
Kresba:
Andrea Trlicová
