nápojov. Nie stopercentný Orange juice, kofola či baldovská sú príčinou toho, že niektorí po odchode z reštauračného zariadenia konkurujú slimákovi. Nejde len o pomalšie tempo. Prechodný domov si nájdu tam, kde ich sklamali dolné končatiny. V parku, na tráve, chodníku, pešej zóne. Lepšie na tom sú tí, ktorým sa podarilo dôjsť pod strom s bohatou korunou. Známe sú nebezpečenstvá páliaceho oskara, ktorý v súvislosti s trhajúcou sa ozónovou dierou už nemá nič spoločné s vitamínom D. Keďže v Čadci je naďalej zatvorená záchytka, lepšie je takúto persónu si nevšímať. Prečo? V nemocnici nemajú čas zaoberať sa s opilcom, pokiaľ nie je opitý, policajti by boli len v úlohe taxikára. Pred „zamatkou„ sa praktizovalo, že v doobedňajších hodinách takéto indivíduá, ktoré to s liatím dolu krkom prehnali, vyviezli za chotár mesta. Tam ich vyložili a domov sa museli vrátiť po vlastných, prípadne mohli využiť služieb ČSAD či železnice. Môže sa vám rovnako ako mne stať, že sa pri ležiacom človeku pristavíte. Nie každý má totiž taký dobrý „ňuch„, aby zacítil či je niekto po parou alebo s ním trepe voľajaký zdravotný neduh. Výjav ako z paródie o naivke, ktorá sa chce stať hrdinkou: Prichádzam k dedkovi ležiacemu v parku. Priložím ucho k jeho srdcu, veľa toho nepočujem. Kúsok ďalej sa vyškierajú malé rómčatá, ktoré pred chvíľou odišli od mamkinho prsníka. Skúšam ešte raz. Dedko vystiera ruku a voľačo naznačuje. Myslím si, popýta ma, až zavolám príbuzných, nech sa rozlúči na poslednej ceste do večnosti. Ústa však zašepkajú: „Ľažkaj si ku mne, dvom nám bude veselšie.„ Poteším sa, že žije. Rýchlo sa však obzerám dookola či ma niekto nevidí. Rómčatá sa na mňa mierumilovne vyškierajú. Dávam im z kabelky cukríky, čím si ich úplne získam na svoju stranu. Pomôžu mi prevliecť dedka na lavičku, ktorá je mimochodom v mestskom parčíku jediná funkčná.
Iveta Hažíková