u. Kedysi bývala základnou bunkou spoločnosti. Teraz je však s ňou len oštara. Stále sa dožaduje akýchsi privilégií, príspevkov. Ach, rodina, rodina.
Od samého začiatku je jej budovanie najmä na pleciach mamičiek. Piplú sa s nevládnymi bábätkami, spravia tisíc pohybov za deň. Ani len, prepytujem, na záchode nemajú súkromie, lebo musia vidieť na ratolesť, prípadne im, keď je staršie, búši pästičkou na dvere, kde je mama tak dlho a prečo bez nich. Keď dieťa zaplače musia všetko nechať tak a utekať ho ratovať. Nedá sa povedať potom, neskôr. Uši im píli neustále mrnčanie a dožadovanie sa niečoho, čo nevedia povedať. Treba im pomáhať pri jedení, sedení, lezení, chodení. Chrbtica, ruky, nohy, všetko je v permanentnom výkone, o nápore na psychiku nehovoriac. Ženám na materskej dovolenke sa zo dňa na deň zmení život, zúži svet. A odplata verejnosti? Na dverách obchodov ceduľa zákaz vstupu s kočíkmi, hneď vedľa zákazu vstupu so psom. Prípadne schody i do tých najbežnejších úradov, ktoré musia navštíviť. Ak nechcú nechať kočiar napospas zlodejom, musia si poradiť. Razom sa ocitnú v situácii vozíčkara, ktorý bezradne čaká pri schodoch, kým mu niekto nepomôže. Ak je mamička odvážnejšia, kočík zamkne niekde o zábradlie, zoberie dieťa na ruky, poberie všetky hračky a maškrty, ktorými ho v kočíku zabáva a vydá sa na strastiplnú púť, často s vrieskajúcim nákladom, ovešaná taškami, hrkálkami a fľaštičkami. No povedzte sami, nie je tá rodina na obtiaž? (iva)