s dievčencami kravy. Ba aj kozy. Hrávali sme sa známu hru vadí – nevadí. Výsledkom hry bolo to, že sme čo to poodhalili. Tajomstvá života sú úžasné. A sú na to, aby sme ich odhaľovali. Moja stará tiež pásavala kravu, ale s tou som sa stretol až neskôr. To keď už dopásla a nastala noc, lebo pásť sa muselo...
Ako chlapec som chodieval pásť s ujcom Edušom. Tak ho volali, hoci oficiálne mal v záznamoch napísané Eduard. Šúľal si cigarety. Bol v tej činnosti zručný – papierok, pomrvený tabak, zašúľať, posliniť, zapáliť... Ako som ho tak pozoroval, čo robí, prišlo mu ľúto, že to nepoznám, nemám jeho zručnosť, a tak ma to naučil. Medzitým sa kravy napásli – chodilo sa hlavne do lesa, kde bola na čistinách či holiach výborná paša. Pridali sa k nám aj ďalší kravári. Pochádzali z iného chotára.
A znovu sme hrali vadí – nevadí a ujec Eduš sa smial cez zuby. Mal ich vtedy už iba tri. Keď si jedna devucha podľa regulí mala vyzliecť tričko, pod ktorým, samozrejme nemala nič, ba vlastne mala, lebo už táram nezmysly, zrazu sa zháčila a utiekla. S ňou odišli aj kravári z iného, susedného chotára.
Ostali sme s ujcom Edušom sami. Kravy sa tak napásli, až im začalo tiecť mlieko z vemien. Ujec mi hneď povedal, že si stačí ľahnúť pod tú kravičku a napiť sa mliečka. Aj som tak spravil. Bol som najedený na celý deň. A ujec Eduš len fajčil a fajčil, akoby voly predal. Sedel som pri ňom a on spozoroval, že by som ho chcel napodobniť. Ušúľal novú cigaretu, zapálil ju a povedal mi: „Potiahni si z nej!„ Nuž, potiahol som a vyfúkol do vzduchu dym. Rozplynul sa v ovzduší, ostala po ňom len zvláštna vôňa... „Nie tak,„ vraví ujec. „Musíš potiahnuť, ale do seba. Neboj sa, pľúca sa ti nezapália...„
Aj som to spravil. Dal som si prvého šľuka. Ľudia moji, celý deň som potom kašľal. Hlava sa mi krútila, ani som nevedel, kadiaľ kráčam. A ujec sa smial, až sa mu tie tri zuby v ústach beleli...
Ladislav Hrubý
Kresba: Andrea Trlicová
