oslovila a že ste sa rozhodli napísať nám o svojich prázdninových a dovolenkových láskach.
Vy, ktorí ste sa ešte nerozhodli, neváhajte.
Zoberte papier, pero a napíšte nám.
Nezabúdajte, že pekné príbehy oceníme zaujímavými knižnými publikáciami.
Škoda, že nespieval
Chodievali sme s našimi na dovolenku do Čalova. Taká nudná, rodinná dovolenka. Jedinou mojou spoločnosťou bol môj o šesť rokov mladší brat. Ja som mala 19 a on bol pre mňa ešte dieťaťom. Vyslovene som sa nudila. Tri dni pred odchodom som na kúpalisku zaregistrovala mladého muža, ktorý po mne tiež pokukoval. Usmievali sme sa po sebe, až sa napokon odhodlal a prihovoril sa mi. Pozval ma na pivo a predebatovali sme takmer celý deň. Už v ten večer som sa tešila na ráno. Stretli sme sa, no bolo to naposledy, lebo na druhý deň odchádzali. Veľmi sa podobal na speváka Dalibora Jandu, ktorého som vtedy „žrala„. Bol z Čiech a pobyt v Čalove dostal, spolu s ďalšími kolegami, ako odmenu za prácu na družstve v dedine, kde žil. Dovolenkoval bez detí a manželky, čisto pánska jazda. Večer ma pozval do reštaurácie tamojšieho hotela. Dala som si vodku s džúsom. Trošku ma omámila, takže sa mi príjemne sedelo v jeho spoločnosti. Aby som rande zakryla, vzala som so sebou brata, ktorý sa takmer dve hodiny motal okolo hotela a čakal, kým nevyjdeme. Z okna reštaurácie som videla, ako sa nudí, no túžba byť po boku toho atraktívneho muža bola silnejšia. Od stola sme sa zdvihli, už sa takmer zmrákalo. Brat pomaly cupkal pred nami. Mladý muž, namôjveru, už si nespomeniem, ako sa volal, ma chytil za ruku a postrčil za malý krík. Začali sme sa vášnivo bozkávať. Bolo to vzrušujúce, no bol čas ísť za rodičmi. Vymenili sme si telefónne čísla. Ozval sa po prázdninách. Chcel prísť s kamarátom na víkend. Zrejme dokončiť to, čo sme začali. Odmietla som. Prázdninová láska má predsa sladkú chuť len v lete.
Andrea z Čadce
Muž bez tváre a mena
Na letné lásky každý rád spomína. Aj ja. Prežila som ju v letnom kine v Žiline. Neviem či to bola láska, azda len také chvíľkové vzplanutie, pretože toho človeka som nikdy poriadne nevidela. Ale po poriadku.
Voľakedy sa do letného kina chodilo častejšie ako teraz. Bola to udalosť, amfiteáter praskal vo švíkoch. Premietanie v prírode malo atmosféru. Ľudia si priniesli čo-to vypiť, čo-to zahryznúť. Keď sa schladilo, zakrútili sa do deky alebo sa k sebe viac pritúlili. A to druhé bol aj môj prípad. Išli sme s kamarátkou na nejaký vychytený film. Keďže bolo plno, posadali sme si na schody. Vôbec nám to nevadilo. K nám si sadli nejakí mladíci. Prehodili sme len pár slov, ale len tak, aby sme stačili vnímať film. Ten vedľa mňa, sa ku mne pritlačil. Najskôr sme sa dotýkali lýtkami, potom ma objal, aby mi vraj nebola zima a chytil za ruku. To, čo za akrobaciu sme predvádzali s prstami, si človek ani nedokáže predstaviť. Jeho tvár som videla len v modrastom svetle, ktoré sa odrážalo z obrovského filmového plátna. Potom sme sa začali vášnivo bozkávať a zrazu nás film vôbec nezaujímal. Neviem, ako skončil, ale ten večer skončil pre mňa nádherne. Nie tak, ako si myslíte. To, čo sa odohralo na schodoch nemalo pokračovanie. Príbeh bol len o vášnivých bozkoch v letnom kine. Skončil film, aj môj letný príbeh. Krásne na tom je ale to, že som toho človeka nikdy nevidela, neviem ako sa volal. V mase ľudí opúšťajúcich kino sme sa jeden druhému stratili. A bolo to tak dobre. Dodnes mám pri spomienke na tento zážitok príjemnú husiu kožu. Má pre mňa príchuť romantiky a večného tajomstva. Anka z Kysuckého Nového Mesta